Vrátia sa?

Lastovičky som videl občas odlietať z garáže, keď som prichádzal, ale inak som nič mimoriadne nezaregistroval. Predsa len som sa snažil čo najmenej ich vyrušovať. Bol som zvedavý ako to dopadne. O pár dní, možno týždňov, boli pod hniezdom škrupinky. Rodinka sa nám teda rozrástla. Bol som zvedavý na malých vtáčikov, ale nemal som odvahu pozrieť sa do hniezda, aby som nevystrašil vtáčích rodičov. Ruch okolo hniezda sa značne znásobil, lastovičky som videl každú chvíľku prilietať alebo odlietať. Jedno popoludnie, keď som prišiel z práce a zaparkoval auto, počul som nad hlavou jemné ale intenzívne šveholenie. To som už nevydržal. Mám nájomníkov, nič neplatia, len robia špinu a ešte som ich ani nevidel. Postavil som sa na starú stoličku a nakukol do hniezda. Boli tam. Traja malí usmievaví lastovičiaci. Zrejme ma spoznali, lebo sa nebáli a len zvedavo otvárali zobáčiky. Ešteže som ako dieťa čítal knižku Z poľovníckej kapsy a vedel som teda, že sa ich nesmiem dotknúť. Boli skutočne rozkošní. Nevyznám sa v tom, ale podľa mňa to boli chlapci. Podľa pohľadu určite. Chvíľku som sa na ne vynadíval a sľúbil som si, že ich nafotím. To som mal už dávno. Odvtedy som si ich pravidelne navštevoval. Tak ako iní motoristi pohladkajú svoje auto predtým ako opustia garáž, ja som si prikladal k stene stoličku a kontroloval malé vtáčiky. Celkom sme si na seba zvykli. Rástli ako z vody, ich rodičia im neúnavne nosili potravu a ja som ich podporoval morálne. Rozprával som sa s nimi, síce nie nahlas, ale len tak myšlienkami. Tak sa bavím aj s mojimi psíkmi. Podľa mňa to funguje. Zvieratá nepoznajú našu reč, respektívne mi nepoznáme tú ich. Vedia vycítiť telepaticky, čo si myslíme, a čo sa s nami deje. Tak som im vždy porozprával, ako prežívam leto, ako ma trápia lásky neláskavé, na čo som zas utratil peniaze, a prečo je ľudstvo potrestané darom reči. Oni mi aj odpovedali, vždy povedali presne to, čo som chcel počuť. Samozrejme, povypytoval som aj ja, ako to je s tým ich sťahovaním. Ako vedia kedy a kam majú letieť. Vysvetlili mi, že sa to vysiela elektrickým vedením po celom svete. Len my, ľudia sme si nikdy neuvedomili, že vysokonapäťové vedenie je pospájané s celým svetom. Stačí si len sadnúť na správny drôt a hneď vieš čo a ako. A oni traja malí lastovičiaci budú školení ako hlavní prieskumníci, budú zisťovať, kde sú dobré mušky, a kde si postavia najlepšie hniezdo. Samozrejme, najprv sa musia naučiť lietať. Vysvetlili mi, že ich mame sa tu páči a budúci rok príde späť. A keď nebude môcť, tak príde jeden z nich aj s frajerkou. Súhlasil som, lebo mi boli sympatickí. Na druhý deň, som prichádzal domov o čosi skôr. Niečo ma vyhnalo z práce a nútilo hnať sa domov. Už keď som prichádzal, vedel som, že sa niečo deje. Všade naokolo boli lastovičky a robili strašný hluk. Škriekali ostošesť. Zjavne sa niečo stalo. Otvoril som bránu a zbadal čo. Jeden z malých lastovičiakov visel za nožičku dole pod hniezdom. Zjavne sa pripravoval na svoj prvý let a zaplietol sa do motúzika ktorý bol asi súčasťou výstelky hniezda. Trepal krídelkami ako to len šlo za usilovného štebotania vystrašených príbuzných z celého okolia. Bolo to však zbytočné, iba čo sa ešte viac zamotával. Pribehol som k hniezdu a opatrne zachytil vystrašené trepotajúce sa mláďa. Moc neprotestovalo, len ticho pípalo. Vložil som ho do hniezda a odišiel opodiaľ. Za chvíľku sa všetko upokojilo, lastovičky – príbuzní, postupne odlietavali a malý letec už dostával od mamy potravu. Nechcel som ich už vyrušovať, tak som nedal ani auto do garáže. Na druhý deň bolo hniezdo prázdne. Ostalo mi akosi smutno. Obával som sa, či ich táto príhoda nevystrašila , a či sa ešte vrátia. Nevrátili. Aspoň nie do hniezda. A ja blbec som ich ani nefotil. Tak uplynulo zvyšok leta, a ja som len občas smutne pozrel do hniezda ,ktoré zívalo prázdnotou. Občas som ešte videl lastovičku ako vylieta z mojej garáže, ale to bolo všetko. Leto sa pomaly chýlilo ku koncu a lastovičiek stále nebolo. Až raz som si všimol, že pred mojím domom na drôte elektrického napätia sa schádzajú lastovičky. Najprv ich bolo len pár. O chvíľku už niekoľko desiatok, a o pár chvíľ stoviek. Všetky poctivo sedeli a čakali na ostatných. Pripravovali sa na odlet. Vždy som chcel vedieť, či odletia naraz, či poletia spolu a kto vlastne dá pokyn. To som sa tých mojich nájomníkov nespýtal. Pozoroval som ich teda z okna. Z ničoho nič, zrazu všetky lastovičky takmer naraz vzlietli a odlietali preč. Okrem troch pri sebe sediacich vtáčikov. Tí ostali o pár sekúnd dlhšie, akoby sa chceli s niečím, či skôr s niekým rozlúčiť. Boli to oni, „moji“ lastovičiaci. Pri srdci som mal zrazu taký lepší pocit. V ten deň keď som našiel hniezdo prázdne, sa naučili lietať. A neboli ako ja, vedeli lietať, tak to využili a nesedeli doma. Sľúbili, že sa vrátia a ja som zvedavý, či svoj sľub splnia. Prežil som nádherné leto, ale veľmi smutnú jeseň a ešte smutnejšiu zimu. V lete som bol obklopený ľuďmi, na ktorých mi záleží, ale v septembri odišli. Mám už dosť tejto zimy, nečasu a chcem, aby bola jar a leto. Verím, že keď sa lastovičky vrátia, bude zas dobre a veselo. Vráťte sa už prosím.