Neprešli ešte ani tri roky, čo sme založili pri miestnom odbore Matice slovenskej dramatický krúžok gymnázia Ľ. J. Šuleka. Dnes si môžeme povedať, že máme za sebou 5 premiér aj vďaka tomuto krúžku. Začali sme obvykle, ako bolo v Komárne zvykom, ešte „za vlády“ p. Špaňúra (dlhé roky vedúcu osobnosť v divadelnej činnosti pre MO MS) a vrhli sme sa na diela klasikov ako Palárik, či Tajovský alebo Štepka. Pomohli sme v činnosti aj p. Gallovichovi, ktorý tu už niekoľko desaťročí vedie folklórny súbor Dunaj a musíme uznať, že veľmi úspešne. Počtom predstavení aj záujmu zo strany divákov, či škôl sme už vtedy vedeli, že naša snaha sa stretá s pochopením a nie malým úspechom. Neboli to len slová vďaky od divákov, ale aj ozajstná pomoc od ľudí, ktorí nám pomáhali ako sa dalo. Snáď vtedy nás napadla myšlienka, čo tak pustiť sa do niečoho väčšieho, nebývalého a veľmi náročného – do modernej divadelnej tvorby – čo tak stvoriť ozajstný muzikál. Nebudem tu popisovať náročnosť celého projektu, pretože čo i len trochu vnímavý človek si domyslí, že zložiť hudbu, naživo spievať, popritom hrať a technicky to zvládnuť, nie je maličkosť. V dnešnom svete to najlepšie (žiaľ) vyjadria peniaze. Rozpočet na projekt bol pol milióna slovenských korún, samozrejme bez honorárov, ktorých sa všetci vzdali v prospech projektu.
Keď sme začínali, nemali sme, okrem obrovskej túžby, nič. Na konci tej cesty bola tisícka spokojných divákov, ktorí na premiére stáli a 15 minút tlieskali. To moderné slovné spojenie „standing ovation“ však nemôže vystihnúť ten pocit, ktorý bol v každom z nás. V ľuďoch, ktorí sa podieľali na realizácii tohto kúsku, našich snov, či túžob. Nebolo to len 24 hercov – študentov, ale aj tridsiatka ľudí, ktorí tvorili pozadie tohto celého projektu. Patrí sa nám poďakovať aj touto cestou všetkým a za všetko, čo pre nás a pre tento projekt spravili. Máme za sebou mnoho predstavení, nejaké nás ešte čakajú. Navštívili sme divákov vo viacerých mestách našej krajiny a všade sme sa stretli s jedinou otázkou: „Ako ste to dokázali?“.
Ak ste naše dielko nevideli, je ťažké popísať, prečo je tak jedinečné. Ak si nájdete chvíľku, kliknite si na www.romeoajulia.sk. Porovnávajú nás s profesionálmi, nieže by sme sa im chceli alebo mohli rovnať. Ale teší nás už len fakt, že nás porovnávajú s „ozajstnými“ divadlami. Hoci nikto z nás to neštudoval a neživí sa tým. Budeme krstiť vlastný album, čo tiež nie je maličkosť.
Patrí sa nám teda poďakovať ľuďom, či skôr inštitúciám, ktoré stáli za týmto projektom. Snáď najväčšia vďaka patrí Matici slovenskej a jej predsedovi p. Markušovi. Prostredníctvom nadácie nám umožnili sprostredkovať divákom skutočne hodnotný zážitok. Nadácia Matice slovenskej prispela na zakúpenie profesionálnych mikrofónov pre muzikál. Vďaka patrí Domu Matice slovenskej v Komárne, že nám umožnila hodiny a hodiny skúšať, meniť a tvoriť. Pre mňa osobne stačí vyjadrenia študentov: „...stretneme sa v našej Matici...“ . Aká jednoduchá veta a zmaže všetky starosti s peniazmi na vykúrenie, chod, elektrinu a všetko, čo „požerie“ kvantum a kvantum financií. Nesmieme zabudnúť na VUC, ktorý tiež prispel svojou čiastkou. Chcem však poukázať na snáď tu najdôležitejšiu vec.
Miestny odbor Matice slovenskej v tomto jedinečnom a obrovskom projekte, ale aj v projektoch ďalších, spolupracoval s mnohými inštitúciami a jednou z nich bolo mesto Komárno. To mesto, ktoré v politickej histórii bránilo stavaniu súsošia Cyrila a Metoda, a na politickej úrovni len ťažko trpelo matičné hnutie. Bol to miestny odbor a jeho členovia, ktorí ponúkli spoluprácu a stále udržujú krehké, ale pre obyvateľov mesta veľmi dôležité vzťahy. Som presvedčený a verím, že so mnou mnoho ďalších ľudí, chápe dôležitosť tejto spolupráce. Talent tých študentov, ich snaha žiť svoj život v prostredí, kde sa môžu rozvíjať a nemusia riešiť národnosť svoju, či svojich kamarátov, by mala byť pre nás výzvou. Nedovoľme, aby politické ciele, či ambície jednotlivcov, vzbudzovali v ľuďoch pocit, že je nevyhnuté vôbec sledovať národnosť. Buďme hrdí na to, že sme Slovákmi, dovoľme akejkoľvek menšine, či väčšine (na území), nech je hrdá na svoj pôvod, ale majme na pamäti, že sme v prvom rade ľudia. Ľudia, ktorí chcú slobodne žiť svoj život a napĺňať svoje sny. Nechajme politikom ich silné slová, nech si ich prežívajú vo svojej opitosti mocou, ale nedovoľme, aby nás zatiahli do svojej absurdnej hry. Poučme sa z histórie, či z iných (nie vzdialených štátov), kde takéto vášne politikov spustili veci, na ktoré nám strach ani nedovoľuje pomyslieť. V kultúre tak ako v piesni, či v hudbe, nejestvujú hranice a jazykové bariéry. Nedovoľme, aby študenti, ktorí dnes bez problémov ovládajú okrem svojho jeden, ba dokonca dva ďalšie jazyky, pociťovali bariéry v kultúre. Som veľmi rád a hrdý na to, že aj vďaka Matici slovenskej v Komárne „moji“ študenti toto bremeno zatiaľ nepocítili.
