Gazdinka ako obvykle pripravila na stôl bryndzové halušky. Nie žeby ich varili každý deň, jednoducho na ne dostali chuť. Nastrúhala zemiaky, zapravila cesto, nasádzala halušky do vriacej vody a uvarené položila na stôl. Vedľa nich vyprážanú slaninku a išla po muža, ktorý vzadu na dvore rúbal drevo. Ulica v tom čase bola plná turistov, ktorí sa prechádzali po malom vlkolínskom námestí a nazerali do každého dvora. Jedna skupinka však urobila to, čo by gazdinka od nich nečakala.Keď sa vrátila do kuchyne spolu s mužom, za stolom našla sedieť skupinu turistov, ktorí si úplne pokojne nabrali ich halušky, poliali si ich teplou masťou zo slaninky a posypali škvarkami. Na prichádzajúcu gazdinú sa zoširoka usmievali a dávali najavo, že sa chcú s ňou, ako s veľkou atrakciou, odfotografovať. Nepochopili, že ona nie je miestnou atrakciou, ale iba miestnou obyvateľkou. Keby vedeli po liptácky, možno by jej povedali: "Dievča, nebuď takô zanovitô, prisadni k nám a naber si aj ty!"Keď sa spoločne najedli, gazdinka vysvetlila hosťom, že nie sú v skanzeme, ale v rodinnom dome a že im práve zjedli obed. Rozišli sa ako starí známi. Bolo ešte aj zemiakov, aj múky, aj slaninky, takže sa pustila do varenia ďalších halušiek, aby jej manžel po rúbaní dreva iba tak naprázdno cez obed hubu neutrel. Keď ho išla volať na obed, pre istotu zamkla dvere na kuchyni...Možno aj z toho dôvodu, z dôvodu dotieravých a všade loziacich turistov je na výveske kostola pripomenuté, že kostol nie je otvorený úplne dokorán, že je to miesto modlitby a stíšenia pred Bohom. Vysvetlené je to nádherne írečito znejúcou vetou: "Niet tu čo otŕčať!"
