Celý svoj život sa usiloval pre Slovensko vydobyť práva, ktoré mu upierali najskôr Maďari a potom Česi. Výsledku svojho boja sa nedožil, pretože 16.augusta 1938, necelý rok pred vyhlásením Slovenského štátu zomiera na svojej fare v Ružomberku. Pre celé Slovensko bola jeho smrť veľkou stratou, pretože bol to on, kto prišiel na to, ako zjednotiť typicky slovenskú hašterivú politickú scénu do boja za pravé hodnoty. Hlinka dobre vedel, že najlepšou cestou k jednote je hlásanie a hlavne žitie pravých hodnôt. Slováci v ňom našli človeka, ktorý tieto hodnoty skutočne žil. Jeho odchod pociťovali všetci ako veľkú stratu a vyjadrili ju 21.augusta Národným smútkom za týmto veľkým synom slovenského národa. Plody Hlinkovej práce žili aj po jeho smrti. M.Hodža upresnil v auguste návrh autonómie. Žiadal, aby Slovensko malo: "...svoj snem so zákonodarnou právomocou, svoju vládu (pozostávajúcu zo) šiestich ministrov... a aby úradnou rečou bola výlučne slovenčina." Táto otázka však nenašla pochopenie v Prahe u Beneša, ktorý zakázal vláde o týchto veciach rokovať. Slovensko potrebuje osobnosti, to si uvedomujú aj saleziáni a snažia sa preto čím viacerým mladým všepovať pravé hodnoty. V auguste odchádza z Miletičovej veľmi obľúbený direktor oratória don Hlubík. On dokázal mnohých Bratislavčanov zapáliť pre pravé hodnoty. Predstavení ho poslali do Trnavy, aby aj tu vniesol pravého ducha don Bosca a rozbehol v oratóriu živú činnosť. Jeho úlohu po ňom prevzal don Cíferský. Koncom augusta už aj na novootvorenej Trnávke je veselo a živo. Začali sa vydávať preukazy na vstup do oratória, ktorý si oratoriáni mohli kúpiť za 50 hal. Za niekoľko dní sa týchto preukazov rozobralo vyše 200. Každý deň sa objavovali nové tváre aj na dvore, kde sa hrával futbal a volejbal bývalo vždy živo. O 6.hodine dvor vždy utíchol a všetci sa presunuli do kostola, kde bolo požehnanie so sviatosťou. Vždy tu bolo okolo 200 ľudí zatiaľ a keďže nebolo lavíc, stáli vo dvoch radoch. Tu sa modlievali spoločne aj večerné modlitby, ktoré sa končili modlitbou Zdravas hviezda morská, piesňou Tantum ergo, a na konci bývala ešte modlitba Anjel Pána. Na týchto požehnaniach hrávala dvanásťročná správcova dcéra. V nedeľu v oratóriu obyčajne bývalo dajaké divadlo, film, alebo Gašparko (bábkové divadlo).
