Ja osobne verím, že spomedzi živých bytostí iba človek si uvedomuje svoju dôstojnosť. Iba on si môže uvedomiť, že môže poznať a milovať svojho Stvoriteľa. Človek nie je iba niečo, je niekto. Dokáže spoznávať seba samého, dokáže byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami. Zvieratá vytvárajú tlupy za účelom lovu, človek má podľa mňa častokrát vyššie ciele.Biblia opisuje že všetci ľudia majú spoločný pôvod. Podľa toho by sme sa mali prestať deliť na rôzne záujmové skupiny. Celé ľudské pokolenie tvorí jednotu. V skutočnosti sme všetci rodina a všetci by sme mali využívať bohatstvá našej zeme. Odtiaľ my kresťania berieme to, že sa neoslovujeme súdruh, súdružka, ale brat a sestra. V rodine, kde jeden brat žije na úkor ostatných nemôže byť všetko v poriadku.Verím, že človek je z tela a duše. Musí si vážiť svoje telo, lebo ho stvoril Boh a má byť vzkriesené v posledný deň. Musí si vážiť aj svoj život aj život každého človeka a mal by si vážiť aj svoj duchovný život. Veríme, že každú duchovnú dušu stvoril priamo Boh. Nevytvorili ju rodičia a duša nikdy nemôže zomrieť. Keď som sa rozpával s jedným Jehovistom, podľa ich viery vraj duša zomrie a pri poslednom súde ju Boh zasa oživí. Nechápal som, prečo by to, čo je nehmotné, malo zomierať...Muž a žena. Dokonalá rovnosť - takto si to predstavuje Boh. Nie rovnoprávni, ale rovnocenní. Hovorím to preto, že nemá význam, aby muži bojovali za "právo rodiť" a nemá význam, aby ženy bojovali za "právo ťažko manuálne pracovať". To, že máme pred Bohom rovnakú cenu je o tom, že sa navzájom dopĺňame. Dúfam, že sa kvôli tomuto vyjadreniu neobujú do mňa feministky. :))Veľmi sa mi páči vyjadrenie z jednej piesne, kde sa o chlapcoch hovorí, že "bez dievčat bývajú zlí". Muž a žena sú rovnakí ako osoby a zároveň sa dopĺňajú. Keď muž a žena ako manželia a rodičia odovzdávajú svojim potomkom ľudský život, jedinečným spôsobom spolupracujú na diele Stvoriteľa. Oni dávajú telo a Boh dáva dušu. Človek si má podmaniť zem.Neznamená to, že môžeme byť svojvoľní a všetko zničiť. Ako ľudstvo sme zodpovední za svet, ktorý nám Boh zveril. Aj keď je pravda, že naša pažravosť niekedy nepozná hraníc a podobáme sa skôr vírusu ako človeku rozumnému...Naši prarodičia žili v dôvernom spoločenstve s Bohom, nemali ani umrieť ani trpieť, žili vo vzájomnom súlade medzi sebou aj s prírodou. Nazývame to prvotná spravodlivosť. Človek dokázal ovládať aj seba. Neovládala ho zmyselnosť, túžba po majetku a robil to, čo považoval za rozumné. Človek pracoval v záhrade - obrábal ju a strážil. Práca nebola trestom. Ak si niekto predstavuje raj ako miesto, kde pečené holuby lietali do huby a ľudia sa iba lenivo vyvaľovali, nepochopí to, že práca človeka zušľachťuje. (Môj otec by dodal, že aj derie...)Muž a žena spolupracovali na zdokonaľovaní toho, čo im zveril Boh. Všetko toto stratili svojím hriechom. Stratili sme vnútornú rovnováhu, chceme si o sebe a o svojich právach rozhodovať sami a keby to bolo možné, zmenili by sme si aj kód DNA. Človek dokáže byť aj homo stultus - hlúpy. Je to vtedy, keď si hodnoty vyberá podľa toho, čo je pre neho momentálne príjemnejšie. Vtedy dokáže aj zalobovať, aj si to nechať demokraticky odsúhlasiť.
