Pri tom sme pozabúdali aj rýle a boli sme radi, že sme sa bez zranenia dostali domov. Od toho dňa už nebolo možné kopať zákopy. Noci sú ťažké, bolestné a lenivé. Keď spánok sadal na viečka, vyhodili ťa z postele výbuchy granátov a mín. Spať sa nedalo, hoci sa chcelo. Chudli sme a bledli. Strhané tváre nasvedčovali, že dlho sa to takto vydržať nedá. Každé ráno sme s prekvapením zisťovali, že priame zásahy akosi vyhýbajú kostolu. Nebola voda a tak sme sa umývali v snehu. Nechýbali pri tom pravda ani veselé žarty a šibeničný humor."V Kozárovciach bola celý deň verejná poklona pred relikviou Božej Krvi. Večer bolo požehnanie a potom každý vrúcne pobozkal túto drahocennú pamiatku. Od tej chvíle sa stávala veľmi nebezpečnou aj návšteva kostola, hoci veriaci viac než inokedy navštevovali svätú omšu a pristupovali hojnejšie ku svätej spovedi a k svätému prijímaniu. Istého dňa cez spievanú svätú omšu, práve vo chvíli pozdvihovania, vybuchol pred samým kostolom ťažký delový granát a zrazil veľký kamenný kríž. Po svätej omši, len čo sa veriaci vytratili z kostola, druhý granát preletel oknom na chór a odtiaľ do kostolných dvier. Vytrhol kus múra a všetky obloky. Nikomu sa pri tom ani vlas na hlave neskrivil.Dňa 20.februára o 9.30 dve míny padli priamo do kostolných oblokov, ktoré sa rozsypali skoro na prach. Všetky tri farebné okná južnej lode prestali navždy okrášľovať gotické oblúky. Vojna začína zúriť naplno. Padli aj prví dvaja z farnosti. Boli to bratia a nemal ich kto odniesť k hrobu. Na pohreb prišli len rodičia a mladší brat. Po obradoch sa sami rodičia chytili rakvy a odniesli ich k hrobu. Pohreb bol v niekoľkých prípadoch nemožný a preto si veriaci aj sami museli pochovať svojich blízkych. Na Psároch takto pochovali rehoľnú sestru, ktorú zabila mína. Bola naplno zasiahnutá pri ošetrovaní ranených...Rovnako to vyzeralo aj v Bratislave. Zápis z kroniky na Trnávke to opisuje takto: "Večer asi o siedmej hodine začína akoby súdny deň. Prileteli asi ruské lietadlá a prv než by bol poplach, začali bombardovať mesto. My sme mali práve v divadle divadelnú skúšku "Tarzícia". Prvé výbuchy sme si vysvetľovali všelijako, nikto ani nepomyslel na to pravé. Pokračovali sme. Keď len tie detonácie pokračovali, začali sme sa znepokojovať, až nám ktosi prišiel povedať, čo sa robí. Chlapci, boli to samí malí, sa hneď s krikom rozpŕchli domov. A až potom začal poplach a to "malý" Osvecovanie, bombardovanie a streľba nemali konca. Hádzali všade, kde cítili, že sú nad mestom. Konečne všetko utíchlo. Bolo to tým strašnejšie, že to bolo v noci po prvý raz a že to nikto nečakal, tým sa vysvetľuje aj príliš veľký počet mŕtvych.Na druhý deň večer bol znovu poplach. V meste každý súc pamätlivý včerajška utekal z mesta, kde sa dalo. I my sme všetci dostali absolúciu, pootvárali sme okná a čakali so strachom, čo bude. Ale chvalabohu, nič zvláštneho. V týchto dňoch sme cvičili dve divadlá Malý parížan a Tarzícius, ale zdá sa, že z divadiel nič nebude, keď to takto bude ďalej pokračovať.V tento deň sa vo Svätom Benediku odohrala udalosť, ktorú jeden zo študentov opísal takto: "Na veži kostola vo Svätom Benediku odbilo práve päť hodín popoludní. Na chodbe ústavu zaznel zvonček. Volal nás na duchovné čítanie a na požehnanie do kaplnky. Na dvore pred kaplnkou sa hralo zo 25 detí. V divadelnej sále bolo dusno, nuž vyšli trochu na dvor na čerstvý vzduch. Jeden z bohoslovcov začal duchovné čítanie. Príslušná stať sa začínala slovami: "Anjelom svojim rozkázal, aby ťa ochraňovali na každom kroku"... Posledné slová nedokončil, keď na dvore pred kaplnkou zadunel strašný výbuch. Na kaplnke vyleteli všetky okná a rozsypali sa na kusy. Do chodieb, do izieb a do kaplnky sa vovalil dym. Pre dym a vápenný prach sme jeden druhého skoro nevideli. Každý, kto videl pred malou chvíľkou ten kŕdlik štebotavých detí ako sa hrajú na dvore, oprávnene sa domnieval, že mnohé z nich budú ťažko ranené, ba hádam i mŕtve. Vybehli sme na chodbu a na dvor. Na dvore nám udrela do očí veľká jama po explózii granátu. Po deťoch ani chýru. Všetky vbehli do divadla. Zdesené a so slzami v očiach sa krčili v kúte so svojimi matkami. Nikomu sa nič nestalo. Naozaj sa tu splnili slová Písma, ktorými sa začínalo duchovné čítanie: "Anjelom svojim prikázal..."Vo Svätom Benediku ostreľovanie ničilo stále ďalšie a ďalšie miestnosti. Preto sa predstavení rozhodli poslať novicov do Šaštína. Odišli 23. februára o piatej hodine, išli za úplnej tmy, lebo cesta bola ostreľovaná. Do blízkych Inoviec museli ísť poľom a kryť sa medzi brehmi zamrznutého potoka, ktorý bol vtedy najbezpečnejšou cestou do Zlatých Moraviec. Toto mestečko malo ešte aspoň tú výhodu, že bolo spojené so západným Slovenskom neporušenou železnicou. Odchod novicov bol len predohrou toho, čo sa už dávno predtým rozhodlo na nemeckom veliteľstve. Bola to nútená evakuácia celej rozsiahlej farnosti. Rozkaz nemeckého generála Bittera znel: "Evakuovať do chlapa. Iba Kozárovce zachránil veľmi obratne don Drgoň, keď presvedčil nemeckého poľného lekára, že v tejto obci zúri týfus. Veliteľstvo potom zakázalo veriacim vychádzať z obce, aby sa nákaza nešírila.Posledné dni, keď sa celá vec s evakuáciou ešte preťahovala, v streľbe a snehových fujaviciach saleziánski spolubratia-koadjútori na čele s pánom Mandrákom a jeho verným pomocníkom pánom Šebom postavili k severnej lodi kostola lešenie. Ukázalo sa, že farebné obloky možno pri troche zručnosti rozobrať. Preto sa rozhodli zachrániť ešte aspoň tri dosiaľ zachovalé okná. Bohoslovci zasa začali rozoberať vežičkové gotické oltáre. Poodnášali ich na bezpečné miesto do podzemia. Bola to veľmi nebezpečná práca, lebo len čo sa ozvali tupé údery kladiva na železné rámy okien, už aj hvízdali granáty ponad hlavy záchrancov týchto umeleckých pamiatok krásnej gotiky. Neraz museli zoskočiť z lešenia, alebo sa spustiť rýchlo po povraze na zem. Kostol zapadol snehom aj vo vnútri...V Bratislave sa napriek vojne koncom februára začalo na meštianke vyučovanie. Zdalo sa to zvláštne. No žiaci to pochopili a chodia do školy, veď prázdnin od apríla bolo dosť, skoro rok, len v septembri bolo čosi školy. Hneď na druhý deň boli duchovné cvičenia pre meštianku. Kázal direktor z Trnávky. Bola to trojdňová príprava k veľkonočnej svätej spovedi.
