PRICHÁDZA ČAS POKOJANové storočie prinieslo to, čo všetci už dlho očakávali. Prvé desaťročie po roku 1700 akoby malo utíšiť posledné rinčania a pofúkať boľavé rany, aby ďalšie roky priniesli vytúžený čas mieru.Čas pomaly plynul a prišiel až k roku 1714. Kolesá voza hrkotali na kamenistej ceste. Mladý Kuna sa vracal z jarmoku. Bol rád, že po mnohých dňoch bude opäť doma. Vracal sa spokojný, pretože na jarmokoch popredal všetok tovar. Bol už podvečer a stretal ľudí vracajúcich sa z poľa.- Tak ako Jano, darilo sa? - opýtal sa ho jeden z nich.- Vďaka Bohu, dobre, - odvetil Kuna a rukou si mimovoľne siahol k opasku, na ktorom mal zavesený mešec s peniazmi.- A zbojníci ťa neozbíjali?- Veď som mal sekeru stále pri ruke. Ale nebolo ju ani treba. Odkedy obesili toho Jánošíka z Terchovej a Uhorčíka z Klenovca, na cestách je už akosi pokojnejšie.- A je pravda, že toho Jánošíka na hák?- Hej, už je tomu skoro rok, čo ho popravili v Mikuláši. Páni sa ho tak báli, že ho dali popraviť hneď po rozsudku.Jano Kuna šibol do koní a pobral sa svojou cestou. Dnes večer ešte bude o čom v krčme debatovať, najskôr však treba domov zavítať, so ženou a s deťmi. Určite sa potešia darčekom, ktoré im z ďalekého sveta priniesol. Na dedinu bol radostnejší pohľad ako pred niekoľkými rokmi. Teraz sa už utešene rozrastala. Stále pribúdali nové a nové drevenice, už ich bude hádam aj zo päťdesiat a v každom bývala nejaká rodina. Nedávno počul, že narátali okolo 240 obyvateľov. Pekne sa to rozrastá a susedné Námestovo už má dvakrát viac obyvateľov ako Klin. Aj na jarmokoch bolo vidieť, že staré pľace už nestačia a musia sa rozširovať.Večer sa nevybral do krčmy, ako plánoval, pretože sa u neho doma zišla najbližšia rodina. On porozprával, aké novoty sa podozvedal vo svete a ako sa mu vodilo na cestách. Po ňom sa začali ozývať starší a spomínali na minulé časy, rozprávali o tom, čo všetko zažili v tomto údolí.Všetci so záujmom sledovali najmä rozprávanie starého Kunu, ktorý si toho pamätal najviac. V izbe zavládlo ticho, keď trasľavým hlasom rozprával o tom, čo zažil a čo počul od svojho deda. V peci praskal oheň a plameň sviece vrhal na steny mihotajúce tiene. Deti na prípecku počúvali s otvorenými ústami o bojoch, o vypálení dediny, o vlkoch a medveďoch, ktoré prepádali košiare.- Dnes je to veru ináč. Ešte prednedávnom tu bolo toľko oviec, že sa hádam ani nedali spočítať. Všade sa ozýval spev spiežovcov a ujúkanie koscov a hrabačiek. Teraz tu už pribudlo viac kráv a skoro na každom poli pestujú ľan alebo konope.Pravnuk Ferko, ktorému ešte chýbalo dosť rokov k tomu, aby bol súci na ženenie, vpadol pradedovi do reči:- Ale teraz, keď vyrábame plátno, sa máme lepšie.- To máš pravdu, mne je iba tak smutno pri srdci za spevom spiežovcov.Takto sa debatovalo ešte hodnú chvíľu, keď však deti začali zaspávať na prípecku, pobrali sa aj dospelí s nimi domov, veď ráno bude treba vstávať skoro. Ukazovalo sa, že bude pekný deň a bolo potrebné pustiť sa už do kosenia ľanu. Bez práce sa z neho veru nestane mocné oravské plátno vyhľadávané na všetkých jarmokoch.Po pokosení sa ľan vytrepal, vyčesal a spriadol sa do nití a z nich sa na krosnách tkalo najmä za dlhých zimných večerov plátno. Utkané plátno ženy napínali pri potokoch a polievali ho vodou, aby sa na slnku plátno pekne vybielilo. Takto pripravené plátno sa dalo nafarbiť, alebo potlačiť rôznymi vzormi.Potom už prišli na rad kupci. Tí chudobnejší si plátno naložili na chrbát a chodili ho predávať po jarmokoch a dedinách, bohatší naložili na voz poriadny náklad a chodili ho predávať aj na trhy v susedných krajinách, niektorí zašli aj do Chorvátska, Turecka, Palestíny, ba i Egypta. Tam sa dalo plátno predať za oveľa lepšiu cenu.
