ROKY VEĽKÝCH POVODNÍ A BUDOVANIAV priebehu štyroch rokov boli také dažde, že všetky mosty cez rieku museli robiť nanovo. Koncom júna 1812 bola taká zrážka mračien a povodeň, že pobralo nielen všetky mosty cez rieku, ale mnohým odnieslo celé ploty a rieka zničila úrodu všetkým, čo mali polia v jej blízkosti. Voda nebrala len mosty, ale aj celé kusy zeme. Z farskej záhrady zostala len polovica. Začiatkom augusta bola opäť veľká búrka, s víchrom, ktorý povyvracal kríže na cintoríne a koncom septembra zasa napadol sneh. Sneh úplne zakryl ovos, ktorí už bol čiastočne v snopoch a pod snehovou prikrývkou zmizla švábka, kapusta a iná zelenina. Taký divoký rok si nepamätali ani najstarší obyvatelia obcí z hornej Oravy.Na budúci rok v auguste prišla zasa veľká prietrž mračien. Celý týždeň vo dne v noci pršalo. Pobralo opäť nielen mosty, ale vo vode zahynulo veľa zvierat aj ľudí. Najhoršie na tom boli obyvatelia obcí poniže Tvrdošína. Tam voda brala celé domy. Mnohé polia sa premenili na blatistú kašu a len malú časť z úrody sa podarilo zachrániť. Po povodni podochli mnohé kravy a ovce. Farár vtedy stratil 6 kráv, 3 jalovice a 6 oviec prechladli počas povodne a ochoreli na pľúca. Panstvo sa postaralo o to, aby aspoň nejaké škody boli nahradené a tak farár začal na budúci rok dostávať congruu vo výške 300 zlatých ročne. Bol to plat z náboženského fondu, ktorý zaviedol cisár Jozef II.V roku 1814 nastala v obciach hornej Oravy veľká drahota. Úrodu po minulé roky zničili povodne a bol veľký nedostatok obilia najmä od polovice júla do augusta. Merica jačmeňa sa predávala po 18 zlatých. Táto situácia sa dotkla všetkých, pretože veľká väčšina obyvateľov sa živila z toho, čo sa urodilo na poli.Aj farár bol v tom čase veľkým gazdom, ba často najväčším v dedine. Na poliach mu robievali farníci, čo sa nie vždy stretlo s pochopením, najmä teraz, keď farár dostával aj plat. Neraz musel poprosiť starostu, aby napomenul niektorých nepoddajných, ktorí nechceli pracovať na farskom. Jeden z nich sa pred svojím farárom ohradil takto:- Bár aj všetci Zubrohlavci pôjdeme do háreštu na zámok, predsa farárovi okolo švábky robiť nebudeme, lebo sme to nikdy nerobievali.Páni na okrese napomenuli richtára, že ak nebudú robiť okolo švábky, tak ho celkom určite dá do zámockého háreštu. Nakázal mu, aby neodporovali a aby vykonali všetky práce so sadením, sekaním, presekávaním a vykopávaním. Richtár nebol spokojný s tým, že sa musí zaoberať aj takými starosťami a povedal otvorene, čo si o tom myslí:- Keď páni chcú na mňa chodiť s takými požiadavkami, nech si urobia dvoch richtárov. Jedného pre dedinu a druhého pre kňaza.Nebolo to dobré, že kňaz, ktorý sa mal v prvom rade starať o spravovanie duší, bol zavalený starosťami takéhoto druhu. Vyvolávalo to iba zbytočné zvady a hádky.V roku 1818 sa obyvatelia Klina rozhodli, že je čas, aby si konečne postavili školu. Až doteraz deti chodievali do školy v Zubrohlave. Často sa stávalo, že mosty cez rieku zobrala voda.Nebolo ľahké ísť takú dlhú cestu najmä vtedy, keď bol nečas, alebo zima. Z Klina vtedy chodievalo do školy v Zubrohlave 70 detí. Rodičia sa obávali o svojich potomkov. Mnohí z nich sa radi hrávali cestou do školy pri starom mlyne v Zubrohlave, čo ich rodičia neradi videli. Mnohí rodičia museli často odprevádzať svoje deti do školy, ak nechceli tŕpnuť, že sa im niečo stane.Rodičia sa rozhodli, že podajú žiadosť na okres, aby obec mohla začať s výstavbou školy. Pýtali aj učiteľa, ale takého, ktorý by ich deti nevyučoval po maďarsky, ale v ich rodnom jazyku.Koncom roku 1818 odchádza Habiniak zo Zubrohlavy na nové miesto a po ňom prichádza zastupovať minorita Fulgentius Chrenko. Po dvoch mesiacoch dostáva zubrohlavská farnosť nového farára Jozefa Gerbera.On hneď v prvých dňoch podporil túžbu obyvateľov Klina mať vlastnú školu. Táto ich túžba sa však naplnila až oveľa neskôr, v roku 1834. Apeloval tiež na vrchnosť, aby dala postaviť medzi Klinom a Zubrohlavou pevný most. Mnohí rodičia sa báli púšťať svoje deti do školy v Zubrohlave aj preto, aby nedostali najmä počas veľkých vôd na lavičkách závrat a aby nepopadali do vody. Vedel, že už dávnejšie bolo potrebné postaviť pevný most. Sám neraz tŕpol, či prejde cez rieku, najmä keď musel ísť v noci zaopatrovať niekoho do Klina.Deti to v škole nemali ľahké, lebo sa zároveň učili v štyroch jazykoch. Učiteľom bol organista a ten ich učil písanie a čítanie v jazyku latinskom, slovenskom, maďarskom a nemeckom. Aritmetiku a náboženstvo vyučoval po slovensky v stredu a sobotu. Za každé dieťa dostával dve zlatky. Mnohé deti do školy chodievali väčšinou len v zime, lebo v ostatné mesiace bolo potrebné pomáhať rodičom pri práci na poli.V časoch sušenia sena a najmä v časoch žatvy bolo vídať skoro všetkých šesťstopäťdesiat obyvateľov Klina na poli. Mnohí z nich by radi aj niekedy cez týždeň zašli do kostola, ale po prácach na poli to do Zubrohlavy bolo dosť ďaleko, preto začali uvažovať o tom, že by nebolo zlé mať svoj kostol a možno raz aj svojho kňaza.- Richtár, zvládneme to? - opýtal sa Fero na zhromaždení predstavenstva obce.- Čo by sme nezvládli, veď sme nie horší ako ostatné dediny naokolo. Pozrite sa chlapi, veď nebudeme predsa furt chodiť cez kopec do Zubrohlavy. Pribudlo nás, a už sa do kostola v Zubrohlave nepomestíme.- Koľko nás vlastne žije tu v Kline?- Už nás je podľa mojich záznamov viac ako 820. Taká dedina by si už veru zaslúžila vlastný kostol. Skúsenosti so stavbou máme, veď vlani sme dokončili stavbu kapličky na dolnom konci. Našli sa aj peniaze, aj ochotné ruky a tak od roku 1825 má aj Klin kapličku. - To sa ti ľahko povie, ale inakšie je stavať kapličku a inakšie kostol?- Pozrite chlapi, aj nový farár, Pavol Vitkay, je naklonený tejto našej myšlienke.Slovo dalo slovo a nakoniec sa do toho pustili. Neubehla dlhá doba a v Kline pribudol pekný nový murovaný kostol. Keď na vežu neskôr pribudli aj zvony, vtedy dedina akoby ožila. Klin síce nemal vlastného farára, ale už budúci farár Ignác Šperlák mal aj kaplána Jozefa Juráčka, ktorý mal na starosti najmä obyvateľov Klina.Roky plynuli ako voda, dedina žila svojím rytmom. Nový farár, Anton Kršák, ktorý prišiel v roku 1848 tu pôsobil až do roku 1880. Po dlhoročnom pôsobení zomiera v Zubrohlave 25. marca 1880.- Počuli ste, náš dobrý farár už od nás odišiel na druhý svet? - táto správa sa rozniesla po farnosti ako blesk.- Ej, veru, nikto to nečakal. Ktovie kedy nám biskup pošle nového?Táto otázka vŕtala najmä obyvateľom Klina. Biskup im zvykol poslať farára a keď mal dostatok kňazov, tak aj kaplána. Prečo by im teraz nemohol poslať rovno dvoch farárov a to jedného pre Zubrohlavu a druhého pre Klin. Veď sú oveľa menšie dediny ako Klin a majú svojho kňaza.Táto otázka sa veľmi pretriasala na pohrebe Antona Kršáka a neostalo iba pri úmysloch, ale dohodli sa, že bude napísaný list a pošlú ho biskupovi. V liste uvedú všetky dôvody a on im určite vyhovie. List bol teda spísaný a poslaný poštou zo Slanice už 2. apríla 1880.
