NA HRADESlnko už stálo poriadne vysoko, keď Jakub s Matúšom dorazili k oravskému hradu. Cesta prebehla bez ťažkostí, iba jedna ovca si kdesi na kamenistej ceste vyvrtla nohu. Nevyženú ju do panského salaša, ale pôjde asi do kuchyne a potom na panský stôl.Keď vošli cez padací most na nádvorie, bol tam už krik ako na trhu. Tí, ktorí mali do hradu bližšie, už odchádzali s potvrdenými listinami a s dobrým pocitom v srdci, že zasa majú na chvíľu pokoj.Konečne prišli aj oni na rad. Panský pisár starostlivo pozeral a zapisoval všetky odovzdané veci a starostlivo zrátal aj každý dukát a každú drobnú mincu.Na nádvorie prišiel aj lakomý Fraňo. Nikdy si nenechal ujsť príležitosť byť na dvore vtedy, keď mu poddaní nosili dane. Spokojne si mädlil ruky a premýšľal o tom, ako by získal ešte ďalšie majetky. Chodil hore-dolu po dvore a prezeral si privezené veci. Pristavil sa aj pri bratoch Kohútovcov a opýtal sa ich:- Tak, ako sa vám darí tam v Ústí, vidím, že tam pribudli nejaké rodiny - a so zjavnou spokojnosťou si pohmkával.- Dobre, len keby tie dane neboli také vysoké - ozval sa smelo Jakub, zakiaľ Matúš nervózne zatínal päste.- Ak si šikovný a odvážny, zopár rokov by si nemusel platiť žiadne, tak ako Ondrej Rando v Námestove.Jakub vedel o tejto možnosti. Ale či to je len tak opustiť rodnú obec a ísť kdesi do hôr zakladať novú usadlosť. Ale ... bol by pánom na svojom a za pár rokov bez daní by sa dalo dať dokopy zopár vecí.Fraňo videl, že Jakub rozmýšľa, preto ho ďalej podpichoval:- Už desať rokov mi z Námestova nedoniesli ani sliepočku a práve predvčerom som im podpísal ešte dva roky bez daní. Ten kraj je tvrdý a je plný divej zveri, ale žiť sa tam dá.Jakub začal v duchu počítať. O pár rokov bude mať na chrbte ešte len tri krížiky. Bol v rokoch plných sily a odvahy a vedel, že v Ústí by sa našlo zopár odvážlivcov, ktorí by sa do toho pustili s ním. Bolo vidieť, že aj Matúšovi sa oči zablysli, ako vlkovi, ktorý tuší dobrý úlovok. Jakub začal teda kuť železo hneď za horúca:- A kde by to bolo? Dúfam, že nie v divých lesoch pod Babou gurou, veď tie by nevyklčovalo ani stádo divých svíň za desať rokov. Tam medzi tie medvede a vlky by ste veru rozumného človeka nedostali.- Nie, je to len kúsok od Vášho chotára, hneď vedľa osady Námestovo. Je tam výbežok hory, ktorý nazývajú Klin. Je to pekná dolina obrátená na juhovýchod a od severu je chránená kopcami. Ak to zoberieš, urobím ťa tam šoltýsom a dedinu nie na desať, ale rovno na šestnásť rokov oslobodím od daní.To už bola reč. Jakub poznal tú kotlinu. Bolo tam plno zveri, v potoku sa mihotali pstruhy a raky. V lesoch rástlo pekné jedľové a bukové drevo a boli tam aj nejaké lúky, kde by sa na začiatok dalo dobre košiariť. Fraňo mal asi veľmi dobrú náladu, keď bol taký štedrý. Šestnásť rokov! Veď to je viac ako polovica života, ktorý mal za sebou. A bol by šoltýsom a na svojom. Tu niet čo špekulovať.- Čo je k tomu treba? - obrátil sa s priamou otázkou na Fraňa.- Zožeň si ešte štyroch osadníkov a príď na hrad, spíšeme zakladajúcu listinu.- A dostaneme aj to oslobodenie od daní?- Ak tam pôjdete ešte tento rok, tak po šestnásť rokov mi na hrad nemusíte doniesť ani sliepočku. Dám ti to aj na písme.Jakub s Matúšom sa pekne porúčali a vydali sa na cestu domov. Dlhú chvíľu mlčky kráčali okolo prázdneho hrkotajúceho voza, potom vysadli a popchli kone cestou proti prúdu rieky. Domov, do Ústia... Teraz ešte do Ústia, ale možno už o týždeň na iné miesto, trochu severnejšie. Ozýval sa len klepot konských kopýt a hrkot kolies a Jakubovi sa zdalo, že kolesá po kameňoch stále vyklepávajú svoju pesničku - šestnásť rokov, šestnásť rokov...
