PRVÍ OSADNÍCICestou domov sa nezastavili ani na obvyklý pohárik v tvrdošínskej krčme. Ešte v ten večer sa Jakub rozbehol za svojimi priateľmi. Nebolo ľahké vysvetliť im za malú chvíľu to, o čom premýšľal celú dlhú cestu z hradu až do Ústia. Veľmi dobre si spočítal, čo ho na novom mieste čaká a spočítal si aj to, že za šestnásť rokov bez daní sa predsa len bude dať niečo nagazdovať.Až do tmavej noci sedeli u neho jeho priatelia. Izbu osvetľovalo len matné svetlo, ktoré vyžarovala pahreba na kochu. Neraz veru zabudli na ňu prihodiť ďalšie polienko. Viacerí sa rozhodovali, či pôjdu s Jakubom, alebo nie. Nebolo ľahké opustiť hotovizeň a vydať sa napospas neznámemu údoliu plnému zveri a nevyklčovaných lesov.Takto sedeli spolu ešte po dve noci a na tretí deň sa vybrali piati na hrad. Jakubov brat Matúš sa rozhodol, že zatiaľ zostane gazdovať na otcovskom, ale pridal sa k nemu Zelina, Šándor, Kuna a Dendis.Mali šťastie, lebo Fraňa ešte zastihli na hrade a bol v dobrej nálade. Ani sa dlho nejednali a podpísal im zakladaciu listinu, na ktorej boli Jakubovi a jeho priateľom priznané všetky práva, ktoré sú potrebné na založenie novej osady. Len im ešte pripomenul, že ich povinnosťou bude strážiť uhorské panstvo pred nepriateľmi, ktorí by chceli zaútočiť od severu.Po príchode z hradu noví osadníci naložili najpotrebnejšie náčinie a vybrali sa budovať prvé zruby. Záprahy s drevorubačskými a tesárskymi sekerami, náradím na klčovanie a ostatným náradím sa pohli smerom k Námestovu. Nechceli ísť priamou cestou okolo rieky, ktorá išla spod Veľkého Beskyda blízko Babej gury, pretože sa chceli vyhnúť rozbahnenej ceste. Čakal by ich aj prechod okolo rašeliniska, o ktorom medzi obyvateľmi okolitých osád veru nekolovali dobré chýry. Len nedávno jeden Námestovčan rozprával o tom, ako tam videl vbehnúť statného jeleňa a po chvíli ho zradný močiar prehltol ako pes muchu. Chceli sa preto na nové miesto dostať radšej po kopci a z hrebeňa si vybrať miesto, kde by zhlobili prvé zruby.Vybrali sa teda na cestu, minuli slanický kopec, na ktorom sa vypínal veľký drevený kríž a prešli okolo námestovskej osady smerom k hrebeni námestovského chotára.Cestou po hrebeni hôr sa im naskytol nádherný pohľad na údolie, ktoré bolo cieľom ich cesty. Pásli si oči na nádhernom kraji lesov, kde sa popri rozložitých bukoch vypínali mohutné jedle, v ich tôni rástli jelše, osiky a všade sa všetko zelenalo novou jarnou zeleňou.Pustili sa z kopca dolu, prešli cez potok Michalovec, ktorým končil námestovský chotár a boli pri cieli svojej cesty. Zastali na čistine v lese, ktorý sa nazýval Klin, chlapi si zložili klobúky a prežehnali sa.Jakub Kohút mimovoľne čiahol rukou do tanistry, v ktorej mal uloženú listinu od Fraňa, v tichu, ktoré nastalo navôkol sa porozhliadal a povedal:- Priatelia, sme doma. Ododnes sme zviazaní s touto zemou. Tu po prvý raz odvalíme hrudu zeme, skypríme ju, zasejeme zbožie a zasadíme švábku, aby priniesli živobytie pre naše rodiny. Tu, po týchto lúkách sa budú pásť naše ovce a náš statok a do tejto zeme nás uložia, keď sa dovŕši počet našich dní. Zverme túto zem, seba a všetko, čo máme, do Božích rúk.Chlapi sa opreli o svoje sekery a odriekali slová Otčenáša akosi inak ako doteraz. Bola to posvätná chvíľa, ešte viac, ako keď sa na jar odorie prvá brázda, alebo radosť z prvého snopa v čase žatvy.Pomalšie a s pohnutím odriekavali slová ... chlieb náš každodenný daj nám dnes a pri pohľade na okolité lesy aj ... zbav nás zlého. K tejto modlitbe pripojili ešte modlitbu k Márii. Modlitbu, ktorú ich naučili ich zbožné matky a pohli sa k cieľu svojej cesty.Kone mali čo robiť, aby vytiahli svoj náklad na vrch, na ktorom sa rozprestierala veľká čistina. Stáli na kopci a pozerali do doliny, ktorá mala byť cieľom ich cesty. Najmä Kunovi sa tu páčilo. Kopec mal mierny svah, vhodný pre polia a z druhej strany doliny bol kopec, ktorý neskôr nazvali Grapou. Kunovi sa z úst vydrala prosba:- Ak by vám to nevadilo, chlapi, ja by som najradšej zostal tu, medzi týmito dvoma kopcami.U priateľov sa stretol s pochopením a šoltýs Jakub dodal:- Zostaň teda tu a po tebe pomenujeme aj tento vrch. Nech sa ododnes volá Kunov vrch! Súhlasíte chlapi?- Dobre Jakub, ozval sa Zelina. Ale možno aj ty ako šoltýs by si si mal zmeniť meno tak, ako to urobili šoltýsi ostatných osád naokolo. Čo by si povedal na to, keby sme ťa ododnes volali... Klinovský, Jakub Klinovský.- Nuž dobre, tak nech sa stane a tak nech sa zapíše pre budúce generácia, uzavrel Jakub.Spustili sa nadol, teraz už Kuním vrchom a zastali s vozmi pri potoku, ktorý sa predieral pomedzi mocné buky a nádherné jedle. Slnko už stálo vysoko nad hlavami, a tak teda rozložili oheň, aby si pripravili niečo pod zub.Vybrali chlieb, ktorý im napiekli ženy pred cestou, z vreca vysypali zopár zemiakov a vybrali aj klobásy, veď dnes už majú za sebou kus cesty. Počastovali sa po poháriku a pustili sa do prípravy skromného obeda.Dendis odbehol k potoku a doniesol zopár pstruhov a niekoľko rakov. Nakoniec z toho bola skoro kráľovská hostina. Cestou videli pobehovať veľa zajacov a sŕn. Večer musia nastaviť ešte zopár ôk kúsok povyše, kde bola zem rozrytá paprčkami zvierat a zajtra bude aj divina.
