V Šaštíne bolo živo nielen v ústave ale aj v oratóriu. Oratoriáni boli rozdelení na dve oddelenia. Do prvého patrili od 7.-10. roku, do druhého od 10.-15. roku. V tomto školskom roku sa ich dalo zapísať vyše 200. Aj v oratóriu sa dbalo na cvičenie tela aj duše, veď ešte na Veľkú noc sa 150 oratoriánov zúčastnilo na trojdňových duchovných cvičeniach. Kázne mal Dp.Patúc vedúci oratória. Direktor Bokor sa postaral cez cvičenia každý deň o olovrant a na ukončenie o dobré hojné raňajky. Tohto roku bol v Šaštíne pre väčších založený aj krúžok "Don Bosco". V polovici septembra ožil mládežou aj ústav na Miletičovej, kde prichádzajú bývať niekoľkí saleziáni. Podmienky na prácu s mládežou sú tu dobré. Je tu herňa, divadelná sála, niekoľko miestností na stretnutia a ihrisko. Saleziáni nemajú strach púšťať sa do nových diel, lebo dorastu im pribúda. Koncom októbra bola v Benediku obliečka 46 chovancov. Obrady obliečky vykonal Dp.Stuchlý, direktor ústavu vo Fryštáku za prisluhovania dr.Fr.Sersena a magistra Ivana Špana. Reč predniesol šaštínsky direktor Jozef Bokor. Druhý deň po obliečke sa v Benediku konali oslavy 15. výročia oslobodenia spod Maďarov. Prišiel kázať Dr.Okánik. Kostol bol vyhradený pre 3 000 mužov. Po sv. omši bolo zhromaždenie katolíckych mužov pred kostolom. Otvoril ho miestny direktor Ján Hlubík, horlivý organizátor mužských pútí a šíriteľ úcty Božského Srdca na Pohroní. Prekvapujúco na mužov pôsobili reči pána prednostu pošty a jedného študenta oktavána (ôsmaka) o Sviatosti Oltárnej a o svätom prijímaní. Potom bola eucharistická procesia a títo mužovia sa nehanbili pokloniť sa pred sviatosťou. Jadro nášho národa je ešte vždy príkladne zbožné. Nakoniec bolo zasvätenie ľudstva Božskému Srdcu a muži sa rozišli do svojich rodín. Po obede pán prelát odišiel do Bratislavy. Jeho príhovor všetkých veľmi povzbudil. Cirkev už dávnejšie pozoruje pôsobenie diela don Bosca a chystá sa ho pozdvihnúť na oltár. Svätorečenie don Bosca začína byť stále viac reálne. Dekrétom zo dňa 19.novembra 1933 boli odobrené dva zázraky, ktoré Boh učinil na prímluvu don Bosca. Prvým zázrakom bolo uzdravenie 74-ročnej Anny Maccolini zo zápalu pľúc, ku ktorému sa pridalo zapálenie žíl na ľavej nohe. Na konci roku 1930 po trojdňovej pobožnosti a po priložení relikvie opuchlina celkom zmizla. Druhá, ktorá bola obdarovaná milosťou uzdravenia, bola Katarína Pilenga, ochromená na nohy. Keď sa 6.mája 1931 vracala z Lúrd, po dvadsiatich minútach strávených v modlitbe pred hrobkou s pozostatkami blahoslaveného Jána Bosca vstala z lavice, pokľakla si najprv pri bočnom oltári a potom išla k hlavnému oltáru, kde na oltári ďakovala za zázrak. Tí, čo ju preniesli do kostola z vozíčka, boli poriadne prekvapení. O deväť dní po vydaní dekrétu kardinál Alex Verde na hlavnom zasadaní Kongregácie obradov v prítomnosti Svätého Otca predložil vec svätorečenia. Všetci prítomní kardináli, hodnostári, preláti a konzultori prejavili jednohlasne svoj súhlas. Svätý Otec ich názor s radosťou prijal, vyjadrenie svojho úsudku však odložil do 3.decembra na sviatok Fr.Xaverského, patróna diela pre šírenie viery. V tento deň po sv.omši prečítal dekrét "Tuto", v ktorom oznámil radostnú správu: - Môže sa s úplnou istotou prikročiť k svätorečeniu blahoslaveného don Bosca. O dva dni po tomto vyhlásení zomiera Filip Rinaldi, generálny predstavený saleziánov a veľký priateľ Slovákov.
