Bolo o čom rozprávať a z viacerých ústavoch mohli spomenúť príklady obetavosti mladých. Saleziánov, ktorí bývali v dočasnom byte na Kuzmányho ulici v Žline, vyhľadala 8-ročná druháčka Zdenka Šimnová zo Žiliny a priniesla všetky svoje úspory - 50 korún! Hovorila: - Počula som, že idete vystavať u nás veľký ústav a aj pekný kostolík. A to musí stáť mnoho, mnoho peňazí... Ja som začala šetriť a našetrila som si týchto 50 korún. A budem aj naďalej šetriť. Keď si našetrím, zasa Vám to prinesiem. Škoda len, že ešte stále sme na Slovensku nemali Dcéry Panny Márie Pomocnice, ktoré by sa starali o to, aby vychovali čím viac takýchto dievčat ochotných obetovať sa pre druhých. Don Bosco na slovenské dievčatá určite nezabudne a ani Mária Mazarelová, ktorej pozostatky boli vo februári 1938 prenesené z Nizze Monferrato, kde mali Dcéry Panny Márie Pomocnice svoj materinský dom, do Turína. Toto prenesenie bolo prípravou k tomu, aby sa tejto hrdinskej žene priznala úcta, ktorá jej patrila. Koncom februára už zasadala aj prípravná komisia, ktorá vyšetrila dva zázraky potrebné k jej blahorečeniu. Saleziáni sa tešili z toho, že môžu svojou prácou prispieť do výchovy mládeže v diecézach. Vedeli veľmi dobre, že za pastoráciu v diecéze je zodpovedný biskup, a preto sa usilovali pracovať pod jeho dohľadom. Vďaka spolupráci mohli vzniknúť dobré vzťahy a svedectvo jednoty. Veľmi dobre sa im spolupracovalo so všetkými biskupmi a inak tomu nebolo ani vtedy, keď v marci 1938 Trnava dostala nového svätiaceho biskupa dr.Michala Buzalku. Tento biskup bol saleziánom vždy priaznivo naklonený, a keď bola v Ríme celoštátna púť z ČSR, nezabudol sa zastaviť v ústave Božského Srdca u saleziánskych klerikov. Saleziáni sa usilujú, aby túto priazeň podporili svojou prácou a nápadmi. Začiatkom apríla prichádzajú na Miletičovej s novou iniciatívou. Konajú sa tam duchovné cvičenia, avšak trocha iným spôsobom, na aký boli zvyknutí. Témy sa prednášali tak, že jeden muž dával námietky, s akými sa obyčajne stretáva robotník v každodennom živote a kazateľ na ne odpovedal. Vďaka tejto živšej forme slová kazateľa boli sledované s väčšou pozornosťou a do rady na svätú spoveď sa postavili aj tí, ktorých tam už dávno nebolo vidieť.
