Tak teda na druhý deň včasne ráno prišla eskorta po zuby ozbrojená, a v niekoľkých autobusoch odviezli mladých bohoslovcov do takzvaných P.T.P. táborov. A boli daní k dispozícii armáde, i keď jej členmi neboli, na "nútené služby". Nútené služby trvali viac-menej skoro všade štyri roky. Nikto nevedel kedy to skončí, ale o tejto kapitole dejín je dostatok literatúry, čiže to sa môžeme dozvedieť aj niekde inde. Okrem toho tu boli ešte nejaké pokusy a to vo forme procesov, čím sa to drvilo na menšie a na menšie čiastky. Z tohto prostredia je tu iný prameň, sú to „Zápisky spoza mreží“ z ktorých sa môžeme dozvedieť viac.Ešte by som k tomu životu v Podolínci niečo dodal. Ten personál tam sa neustále menil, hlavne to vedenie. Po tom prísnom režime nastal režim až nápadne voľný. Boli povolené vychádzky, boli povolené návštevy a tak ďalej. A osobne som mal dojem, že toto bolo omnoho nebezpečnejšie ako tá prvá disciplína. Potom začalo aj tak zvané školenie. Každý deň boli tie hlúpe desaťminútovky, ako sa to nazývalo v našich podnikoch. Sú z toho určité záznamy, ale nechajme to zatiaľ teraz tak. Ja spomeniem len jedno, že keď tam bol kultúrnym zmocnencom nejaký Gebouer, ktorý sa stále pokúšal nás presvedčiť, že vlastne hľadáme to isté dobro, aby sme si dôverovali. A na jednom takom školení potom vystúpil jeden český verbista, Páter Šebela, ktorý mal sedemdesiat rokov a takým pokojným štýlom povedal asi toto:- Viete, ja som už starý človek. Dva roky som bol v koncentráku v Dachau, dvakrát som bol na pochode smrti. A boli sme na jednej lodi v tom koncentráku, boli tam aj komunisti aj my. Poviem vám, vzájomne sme si pomáhali. Bol tam medzi tými veľkými stranníkmi aj neskorší minister bezpečnosti Kopřiva. A ja som niečo dostal cez Červený kríž, tak som mu daroval košeľu a aj iné veci, dokonca sme ich aj kryli, keď mali nejaké stranícke porady. A na konci pobytu v Dachau povedal Pán Kopřiva: „My vás stejně jednou postřílíme." A teraz mi povedzte ako vám máme dôverovať.A nastalo v miestnosti hrobové ticho po ktorom nasledoval potlesk. A to bol v podstate pre niekoho trápny koniec tohto školenia. Toto je však len jedna taká epizódka a takých epizódiek bolo viac, ktoré by boli hodné zaznamenania. A myslím, že keď príde tomu čas, snáď sa o tomto dozvieme aj viac.To čo sa dialo v Podolínci sa podrobne nachádza zaznačené v knihe „Zápisky spoza mreží“ od Ernesta Macáka. Chcem pripomenúť, že počet obyvateľov v Podolínci sa postupne umenšoval rozličnými zásahmi, odsunom mladých bohoslovcov, tými čo odišli do duchovnej správy potom PTP-ákmi a uväznenými rehoľníkmi. A stále sa počítalo s menším a menším počtom a ďalšími presunmi. Vieme tiež že starších a nemocných odsúvali niekde na Moravu. Iných zase do Želiva v Čechách do Oseku a do iných táborov.Okrem väznenia najúčinejším znižovadlom nášho počtu boli takzvané "procesy". Môj proces sa tiahol, tak ako Česi hovoria "do stracena". Trval prakticky až do šesťdesiateho roku, pretože keď som sa ja vrátil po desiatich rokoch väzenia vrátane Podolínca, to bolo v šesdesiatich rokoch na tzv. veľkú amnestiu, ešte stále niektorí boli v tých sústreďovacích kláštoroch. A posledný sa odtiaľ dostali až na Vianoce v šesťdesiatom roku. Teda počítalo sa s úmrtím, odpadom, väzením, útekmi atď.Dramatický spád prišiel pre mňa až koncom marca v roku 1951, a to v Podolínci. Dostali sme návštevu, prišiel jeden z našich oratoriánov, veľmi pracovitý a odvážny človek František Búzek. Prišiel s odkazom pre mňa a pre Joža Pavlíka. Že vraj sa máme pokúsiť o útek z Podolínca a dať sa k dispozícii Títusovi Zemanovi, ktorý tieto prechody organizoval. Jožko Pavlík mal pomáhať pri tých ilegálnych prechodoch a ja som sa mal starať o tých v Taliansku, ako zahraničná spojka. Pripomínam, že celkove nám v tých časoch odišlo do zahraničia sedemdesiat spolubratov, z toho bolo šesťdesiat klerikov, niekoľko kňazov a niektorí koadjútori. Tento odkaz sa nám dostal ako príkaz hlavných predstavených. Dodatočne sme potom zistili, že nešlo o príkaz, ale že len hlavný predstavený prisľúbili Títusovi Zemanovi, že všemožne sa budú snažiť pomôcť mu vo všetkom, čo bude slúžiť na záchranu spolubratov. Snáď sám Títus tento prísľub našich predstavených podal ako ich príkaz.Nás to prekvapilo a hlavným dôvodom prekvapenia bol ten neobozretný spôsob podania, pretože mnohí z osadníkov v Podolínci o tom vedeli aj naši aj cudzí a nebolo to potrebné. Ja som predtým nemal takýto úmysel, lebo som nemal, ani nemám sklon k dobrodružstvu. Ale chápali sme to ako pomoc spolubratom a Cirkvi a preto sme to prijali a náležite sme sa na to pripravovali. Ale akože sme sa mohli nejak vážne pripravovať, keď sme šli do tej neistoty, nevediac ani cesty ani čas, človek nevie čo si ta zobrať so sebou.Vtedy už nebolo nejakým veľkým umením dostať sa z Podolínca, lebo už tá stráž bola ľahostajnejšia. Teda nebolo veľkým kumštom dostať sa v noci za múry. A tak som sa s Jožkom Pavlíkom vydal na túto cestu. Najprv sme požiadali Don Valábka aby požehnal našu riskantnú akciu a v nočných hodinách sme sa vydali na cestu. Nebolo možno nastúpiť v Podolínci na vlak, museli sme predpokladať, že tam majú svojich špicľov. A preto sme išli peši v noci do najbližšej obce, myslím, že to bola Spišská Sobota. Tam sme potom nasadli na osobný vlak a odišli sme do Popradu. V Poprade mal Jožko Pavlík nejakých známych, kde sme sa museli prezliecť. Mali sme síce na tamojšej fare svojich spolubratov, ale bolo viac než isté, že vtedy bola každá fara a hlavne táto bezpečne strážená. Tam sme si trošku odpočinuli a odišli sme na stanicu. Pri nastupovaní do rýchlika nás nemilo prekvapilo, keď sme sa dozvedeli, že do vlaku nastupuje hliadka žandárov. A my sme nemali osobné preukazy, lebo túto a iné legitimácie nám zhabali pri prevoze do Podolínca. Namiesto toho sme mali len také chatrné doklady s pečiatkou, že v rámci výmeny nám osobné i iné doklady boli odobraté. Nastúpili sme každý do iného vagóna.Plán bol taký, že sme mali ísť do Šenkvíc na faru, kde pôsobil náš veľmi dobrý známy dp.Alfonz Paulen, u ktorého bol Títus Zeman ako kaplán vtedy, keď mám zhabali Trnavu. Znovu nastúpil ako kaplán aj po "sústredení rehoľníkov", a potom sa vydal na tú dobročinnú a hlavne dobrodružnú cestu, toto prevádzanie spolubratov za hranice ho prinútilo aby sa skrýval. Tu, na tomto mieste by som chcel spomenúť, že Alfonz Paulen bol náš naozaj dobrý priateľ, a myslím že mienil na vstup do don Boskovej spoločnosti. Zrejme na našu akciu potom doplatil, bol preto zavretý, a chcem pripomenúť, že to bola chorá osoba, takže väzenie mu asi k zdraviu nepridalo. Bol s nami aj v Ilave, potom na Mírove. Viem tiež, že na Mírove dostal ťažký ľadvinový záchvat, a veľa trpel, lebo i keď väzeňský lekár bol veľmi ochotný, pružnosť zdravotníctva tam bola mizerná. Lekár, mimochodom tiež väzeň intervenoval u náčelníka, že pacienta treba previesť do nemocnice čím skôr. Ale odvoz sa odložil až na ráno. A spomínaný lekár intervenoval, aby Paulena neviezli až do Brna, ale omnoho bližšie, do Olomouca.Spomeniem tu ešte jednu perličku. Títus Zeman bol tak horlivý, že sa nejakým spôsobom, neviem akým, dostal na ošetrovňu a tam ho vyspovedal a sám mi potom povedal, že ho prijal pred smrťou do Kongregácie. Pretože náčelník prikázal, aby pacienta odviezli až do Brna, Alfonz Paulen cestou zomrel. Tento je pravdepodobne pochovaný na Mírovskom cintoríne. Dôstojný Pán Vacval, ktorý zbieral o ňom materiály, navrhoval, žeby bolo dobré previesť ho do nášho spoločného cintorína, ktorý máme v Šaštíne. Ja tento úmysel považujem za veľmi užitočný. Toto je spomienka venovaná dôstojnému pánovi Alfonzovi Paulenovi, a my sa vráťme k našej ceste za slobodou.Rýchlik v Šenkviciach nestojí, tak sme išli až do Bratislavy. Tam došlo k malej zmene v pláne, že sa zastavíme vo veľmi známej rodine Jožka Pavlíka, u inžiniera Stanu, ktorý bol našim veľkým priateľom ešte v Michalovciach. Teda zdržali sme sa, no nevedeli sme presne o ďalšom programe. Mysleli sme si, že o jeden dva dni po našom odchode si odpočinieme, dáme sa do poriadku a potom nastúpime znovu na cestu, ale v tom sa prihodilo niečo, čo úplne pomiešalo karty...
