Vtom len, ako Títus debatoval s predsedom, Ferdinand Totka vidiac, že to nevedie ku žiadnemu koncu preskočil plot a zmizol. Títus vidiac tiež svoju bezradnosť musel urobiť to isté, ako posledné východisko. Lenže chyba bola v tom, že na voze boli batohy a v jednom z nich taliansky slovník s menom Títus Zeman. Je síce pravdou že Totku ani Zemana nechytili, lenže už vedeli čo sa deje, nafukovací čln, batohy, to znamená ilegálny prechod. A na to veľký poplach. Títus sa chudák dral cestou necestou celú noc až do Caily pri Pezinku (kto chce nech si to premerá). A až celkom nad ránom sa dostal do spomínanej Caily k rodine Šilhárovcov. Ja osobne neviem, či to bola rodina Alfonza Šilhára, alebo Štefana Šilhára. Tam ho dali trošku do poriadku, vyspal sa a s obdivuhodnou húževnatosťou sa hneď na druhé deň ráno dal do organizovania.Pretože oniI prakticky nemali ešte nič pripravené, bolo potrebné zháňať ľudí. A to nás dvoch, v tejto brandži nováčkov, celkom zaskočilo, lebo my sme žili v domnení, že všetko je už pripravené. Po tomto kikse bolo treba všetko začať odznova. Bolo treba nový čln, ten mal Totka zakopaný kdesi v Búranskom chotári, bolo treba niekoho poslať za ľuďmi, ktorých nebolo poskromne, išlo totiž o väčšiu skupinu. My sme čakali u tej rodiny inžiniera Stana a prišiel nás tam navštíviť Títus aj s Ferom Buzekom. Dnes, so súčastného hľadiska si myslím, že to nebolo potrebné, ani prozreteľné, ale stalo sa. Tam sa začala zhromažďovať daná skupina a a medzi tým inžinier Stano ochorel a bolo potrebné zavilať lekára. Ale bola by to hlúposť priviesť lekára do domu plného takýchto hostí.Nakoniec sme zavolali doktora Štefana Jablonického,to bol brat nášho spolubrata Viliama Jablonického. Prišiel, vyšetril a určil diagnózu v tom zmysle, že nejde o nič vážne. Ale dodatočne tu musím poznamenať, že všetci na to doplatili, aj inžinier Stano aj doktor Jablonický, aj Fero Buzek. Kde, ako a čo sa stalo, to v súčasnosti nemá už pádny význam, lebo ani jeden z postihnutých už nie je medzi nami. Slovom tam sme niekoľko dní čakali a konečne v niektorú sobotu sme išli do Šaštína, kde sme sa mali všetci "exulanti" stretnúť. Miesto stretnutia bola rodina saleziánskeho spolubrata Hercoga. Ale znova prekvapenie, lebo to bol dvojdom, bývali tam dve rodiny, a my sme to nevedeli. Našťastie, že tá druhá rodina bola kdesi na dovolenke.Poschádzalo sa nás tam okolo štrnásť, čo je dosť veľký počet. A v tom čase, keď bolo všetko dosť kontrolované, snáď to nebolo ani dosť rozumné, ale niečo sa podniknúť muselo. A myslím si že tie predchádzajúce úspešné prechody ubrali na opatrnosti. Ťažko povedať, že sme tam nocovali, lebo tam sa nocovať nedalo. Ešte chcem pripomenúť zasa jednu veľkú nevýhodu, že toto všetko sa odohrávalo v jarnom čase a stav hladiny na rieke Morave bol kritický. No ale nedalo sa čakať, za jedno nebola možnosť niekde čakať, za druhé Totka mal rodinu v Rakúsku a sľúbil že sa po určitom čase vráti, že ak by sa nevrátil, aby žena vedela že je zle. Teda čas aj podmienky súrili. Ešte v ten večer bolo treba ísť za Totkom na Búre, asi päť kilometrov. Tam bolo treba nájsť náhradný čln. Bolo treba zohnať nejaké lano, lebo sa počítalo takto.Čln bol pre sedem osôb nás bolo spolu dvadsať jeden - na programe. To znamená, že čln mal tri krát prejsť hore dole, ale to len za normálnych podmienok. To lano sa potom našlo, či bolo schopné splniť svoju úlohu to sa potom ukázalo. A tak sme sa v nedeľu zavčas ráno vybrali do lesov, za Šaštínom. Dávali sme pozor na to, aby sme neboli nápadní, ale predpokladali sme, že nejaký pohyb nebude, ale predsa po cestách sme nešli. Tam sme sa stretli s druhou skupinou to boli svetskí kňazi, ktorí sa skrývali u pána Msgr. Karmaša na Búroch. Cez deň sme museli zostať spolu v lesoch a čakať na zotmenie,kedy sme mali ísť peši cez lesy. Počítalo sa že asi o jednej v noci prídeme k Morave. Tam sa mal uskutočniť "zlatý klinec programu" - prevoz nevyskúšaným člnom cez rozvodnenú Moravu.Niekedy pred obedom sme mali svätú omšu na kufroch, čo vo mne vzbudilo zvláštny pocit. A znovu to bola nedeľa o dobrom pastierovi. Ja si spomínam na takú vnútornú neistotu. Veď Dobrý pastier vždy zostal so svojimi ovečkami, a sám seba som sa pýtal či je dobré, že odchádzame či nie. Ale nechcel som to nikomu hovoriť, veď každý mal svoje pocity a teraz sa už nič robiť nedalo a urobil by som hlúposť, keby som vyvolával nejaké pochybnosti. Títus Zeman dal také krátke informácie, a stále prizvukoval, že je to len náročnejšia nočná vychádzka. A keby sa aj voľačo prihodilo budete tvrdiť, že to zorganizoval voľajaký Jozef Gross. Nič viac sme nevedeli. Mne osobne sa to zdalo trochu málo, ale chápal som Titusa, lebo nemohli sme vyvolať nejaké strachy a obavy u účastníkov akcie, lebo nie každý má rovnaké nervy. Ale neďaleká budúcnosť ukázala, že táto výhovorka nám nestačila.Po zotmení sme sa vybrali na cestu, ale cesta sa nám predĺžila, lebo trasa viedla cez obec Závod, ale tam bola pohotovosť a určite nejaké hliadky, veď prednedávnom tam chytali Zemana s Totkom. Museli sme veľkým oblúkom obísť túto dedinu, a preto sa nám cesta predĺžila. Bola tmavá noc a my sme prechádzali cez lesy, aj cez otvorené lúky, ktoré boli rozbahnené a k tomu ešte začalo popŕchať a my s plecniakmi na chrbtoch. Musím povedať, že to bola veľmi namáhavá cesta. Ak sa dobre pamätám, tak tá "túra" zo Šaštína k rieke Morave trvala bezmála osem-desať hodín. Počítali sme že k Morave dorazíme okolo jednej v noci, ale dorazili sme o dve hodiny neskôr, čo bolo viac než rizikové meškanie.Prišli sme k hrádzam Moravy a bolo vidieť v slabom šere mesiaca, že tok sa vylial do šírky štyristo až päťsto metrov. Pre extrémne rozvodnenie rieky nebolo možné rozlíšiť koryto. Začali sme sa obávať či bude možné brodiť. Bolo treba nafúkať čln, to by sa ešte dalo, ale čln potreboval lano aby sa mohol pohybovať na spôsob kompy. Ale lano malo len štyridsať-päťdesiat metrov. Keby bolo zreteľné koryto Moravy lano by stačilo, ved rieka má v nerozliatom stave cca tridsať-päťdesiat metrov. V tej chvíli jediným trošku možným riešením bolo, jednu skupinu zveriť rieke, nech nás odnesie, kam nás odnesie. Lebo bolo už štvrť na štyri ráno a na návrat domov sa už nedalo myslieť, lebo tí by sa nemohli vrátiť. Pripomínam, že na druhej strane ešte stále bola sovietska zóna. A keďže čas bol viac než najvyšší a niektorým už začali zlyhávať nervy.Napríklad to bol Leonard Tikl, To bol už starší človek, bolo vidieť, že po približne desať hodinovej ceste mu dochádzali sily. Bol to aj doktor Koštiaľ, ktorý už ako aj iní starší bol dosť unavený. A teraz čo robiť, nebolo času na veľkú debatu, bolo treba hneď konať. Tak na konci sme sa dohodli ako to minus malum, že bude lepšie keď sa všetci vrátime a pokúsime sa druhý krát o prechod. Nebola to celkom jednoznačná mienka, ale nedalo sa dlho o tom baviť, lebo čochvíľa by bolo asi svitalo. A tak po tom organizovanom príchode k rieke nastal neorganizovaný návrat domov. Dôležité bolo čím skôr sa dostať z pohraničného pásma, lebo to bolo často kontrolované a bolo nebezpečné sa tam pohybovať. A potom na vlastnú päsť sme sa všetci rozišli vlastnou cestou.Ja som išiel spolu s Palom Pobieckym a s Títom Zemanom. Ešte sme sa niekde v lesnej húšti zastavili, aby sme si trošku odpočinuli a potom znova chôdza s nákladom po neschodnom teréne, až kým sme sa nad ránom dostali do katastra obce Malé Leváre. Bolo počuť nejakú helikoptéru, ale my sme ani netušili čo sa deje, až neskôr sme sa dozvedeli, že tam niekde v Malých Levároch niektorí z našich mladých boli veľmi unavený, a skryli sa do niektorého humna, kde ich ráno gazda našiel. Chlapci s úprimným srdcom povedali - sme to a to, pokúšali sme sa o prechod, ale to nemali. V Levároch bola napätá situácia, trest odňatia slobody na dva roky bol len za neoznámenie a za skrývanie omnoho vyššia hodnota. Neskôr sme sa tiež dozvedeli, že gazda sa šiel opýtať na faru, a tam boli tiež neistí, lebo boli všelijakí podvodníci, a tak milý gazdíčko šiel oznámiť našich dvoch či troch chlapcov.Či ich naozaj oznámil to neviem, ale viem že spomínaným mladíkom sa podarilo nasadnúť na niečo a odísť. No ale to bol impulz pre veľký poplach a zrejme aj nejaké koristi. Lebo ďalších, nič netušiacich nebolo tak ťažké chytiť a zavrieť...
