A bolo to pre nich veľké prekvapenie. Ešte pripomeniem, že na výroku verdiktu bol prítomný aj môj otec. Keď sa chcel so mnou stretnúť hneď po rozsudku, nebolo mu to dovolené a bol uistený, že to bude možné až zajtra. Prišiel teda v sobotu, aj keď sa mu ťažšie kráčalo, mal nejaké zranenie z prvej svetovej vojny. Povedali mu, že nie v sobotu, ale v nedeľu. S bolesťami sa dotackal aj v nedeľu oni mali to srdce povedať mu, že nie dnes, ale v pondelok, kedy keď prišiel už sme boli v Ilave. Dopravili nás tam starým spôsobom v putách, pod automatmi. Umiestnili nás v samotkách, ktoré boli miestnosťami pre jedného väzňa, ale natlačili tam po troch aj štyroch ľuďoch. Hlavnou črtou väzby v Ilave bol zvýšená prísnosť a aj hlad. V Ilave za ten rok bol naozaj hlad. Bolo to strašne jednoduché, niečo ukradli zásobovatelia, niečo kuchári, niečo chodbári a pokiaľ sa to dostalo pred väzňa, bolo to naozaj jedlo pod životné minimum. Je to síce ponižujúce, ale nie najdôležitejšie. Mali sme vychádzky trošku voľnejšie, pod prísnym dozorom. Možno iba ak sa objavil zástupca náčelníka, ktorý bol akoby posadnutý zlým duchom. Vždycky si niekoho vybral a prvá otázka bola:- Čím ste v civile?Beda keď opýtaný povedal:- Kňaz.To boli litánie zlorečenia, to boli hrubé nadávky, a na to prišiel vždy nejaký disciplinárny trest. Príčina sa našla, pretože nepozdravil, pretože nemal zapnutý gombík, pretože... Naozaj vyzeral ako človek v moci zlého ducha.No teraz spomeniem niečo v skutku zaujímavé, alebo niečo na pohoršenie. Na vrchnom poschodí boli cely, samotky, ktoré boli určené pre na smrť odsúdených. Tu prežívali očakávanie na omilostenie, alebo na výkon trestu. Tí to mali veľmi prísne pod prísnym dozorom. Čo nás veľmi prekvapilo, bolo to, že veliteľ samotky volal na dozorcu na vrchnom poschodí:- Pošli teraz tých čo sú na mydlo.Socializmus s ľudskou tvárou, však?Mal by som predstaviť tých svojich spoločníkov na prvej cele boli so mnou dvaja žandári, každý mal svoj vlastný osud, čo bolo tiež zaujímavé počúvať. Jeden z nich bol protestant, ten druhý katolík, ktorý nás dokonca poznal v Bratislave. Ešte keď som bol dávno na slobode mi občas písaval, možno že už nežije. Druhú trojicu čo sme tvorili, tak tam bol jeden zlodej, a jeden pašerák, Tonda Houdej, zvaný Vočko. Mal totiž vybité jedno oko. Bol to pašerák ktorému dokázali "len" päťdesiat deväť prechodov cez hranice. Jeho život to bol hotový román. S ním to bolo trošku zložitejšie pretože mal tridsať rokov trestu, okrem toho jeden útek z Ilavy, bohužiaľ ho chytili, čo znamená, že ho čaká nový súd. A keďže úteky sa klasifikovali ako pokus o špionáž, preto Tonda sa utápal v strachu.Tonda mi všetko porozprával vtedy, keď sme už večer ležali na dvoch slamníkoch traja. Zrejme ho tlačila budúcnosť, a tak sa vyzvedal na záležitosti ohľadom viery a tak ďalej. Raz ráno mi ten druhý, ktorý sa vždy i keď pasívne zúčastňoval na našom dialógu, povedal:- Ty tejto husitskej českej duši rozprávaš o Bohu, ale jemu to na nič nebude, ale mne to na niečo bude.Neviem či mal pravdu, lebo som ich už potom nevidel, iba Tondu som stretol v tábore, ale len krátko. Dali nám tam občas aj nejakú prácu, bolo to v lete, mali sme spracovávať nejaké špagáty, ktoré sa používali pri žatve v kombajnoch a veľmi to redukovalo životný priestor na cele.Spomeniem ešte niečo veľmi pekné, čo malo pre mňa veľký význam. Po roku sa mi konečne podarilo mať svätú omšu, ale ako! Na ošetrovni bol jeden kňaz, ako väzeň. Poslal mi lieky pozostávajúce z fľaštičky v ktorej bolo omšové víno a krabičku od tabletiek v ktorej boli nakrájané hostie. Matéria tu bola ale teraz ako? Nebola možnosť spoľahnúť sa ani na jedného, ani na druhého. Tak až večer keď všetci sa odobrali do krajiny snov, ja som zostal v chlade cely a bojoval som s ospalosťou. Jeden zľava, jeden sprava, a ja medzi nimi som poležiačky slúžil prvú svätú omšu. Pre mňa to boli druhé primície.Neviem ako dlho sme tam boli, ale po niekoľkých mesiacoch nás preložili na iné oddelenie. Boli tam veľké ubikácie, na jednej izbe nás bolo štyridsať. A také „veľké“ izby boli skoro všade. Nebolo ešte ústredné kúrenie. Režim bol veľmi primitívny a extrémne prísny. Napríklad v zime, keď boli silné mrazy a večer museli byť kachle vyčistené, a ich „kvalita“ spôsobovala, že v miestnosti sa od dymu nedalo vydržať. Teda muselo byť jedno okno dokorán otvorené a ten kto spal pri okne musel si naobliekať všetko možné, aby nezamrzol.Boli sme pridelení do krajčírskej dielne. Tá dielňa bola bývalá kaplnka väzenia. Táto bola priamo nad sakristiou. Tak tam som získal tvrdou prácou krajčírske odborné remeslo. Teda boli sme krajčírmi. Viete boli to štyridsať členné skupiny a boli tam rôzne osobnosti, a tam sa ľudia museli dobre, dobre spoznať. Napríklad spomeniem skupinu väzňov, ktorí tam boli už dlhší čas. Takou dobrou dušou medzi nimi bol jeden žandár, a najmä z jeho iniciatívy sa často modlievali v zapadnutom kúte dielne ruženec za svoje rodiny, za svoje deti. A ten žandár vždycky k modlitbe pridával:- Ježišu, priateľ dietok, ochraňuj naše deti!Snáď jednu pozoruhodnosť možno pripomenú, keď totižto boli už druhé Vianoce vo väznici, my štyridsiati, naša skupina, sme sa chceli trošku pripraviť. Nacvičili sme potajme Tichú noc. Boli medzi nami dvaja starší väzni,jeden z nich mal doživotie ešte z Prvej republiky za vraždu a znásilnenie. Od našej ilegálnej prípravy na Narodenie Pána sa obidvaja rázne dištancovali a opodstatňovali to tým, že:- Naše přesvědčení nám to nedovoluje.No predsa pri všetkej ich tvrdosti spriatelili sa s nimi naši dvaja klerici a pridali sa, i keď nie naplno. Teda zúčastnili sa aj títo dvaja zarytí separatisti. Pán prelát Mitošinka mal taký krátky prejav. Na zlepšenie sme si uvarili kýbeľ čaju a niekto nám prepašoval z ošetrovne umelé sladidlo. Dvaja väzni dostali z domu dvojkilový balík, v ktorom nesmelo byť toto, toto, tamto. No predsa i to málo čo tam bolo sme si bratsky rozdelili a tak sme v chladných a zatečených múroch väzenie sami sebe svojou bratskou láskou rozohnili chvíľku radosti a zabudnutia na krutú realitu.Z týchto Vianoc sa mi zafixovala jedna spomienka na staršieho väzňa. Bol v civile strojvodcom, mal kdesi nejakú haváriu a šupli ho do lochu. Bol to chlap jak kus chleba, dobromyseľný, spravodlivý a dobroprajný. Keď spomínal na svoju rodinu plakal ako malé decko. Nebudem tu spomínať nejaké detaily ohľadom väzenského života, ale predsa si nemôžem odpustiť jednu črtu, ktorá vystihuje praktiky v „spravodlivej“ socialistickej spoločnosti. Teda raz pricestovala nejaká kontrola z Prahy, dozvedali sa, či majú väzni nejaké sťažnosti, táto diskusia, alebo ako by som to nazval, sa konala za nepríjemnej prítomnosti toho nepriateľského zástupcu náčelníka.Tak sa sťažovali chlapi, že nedostávame pravidelné dávky stravovania. Pýtal sa koľko dostávame chleba, no a odpoveď bola jasná:- Mizerne málo.Jeden z väzňov priniesol celú porciu a páni z Prahy to nepovažovali ani za príkrm pre strážneho psa. Bolo z toho „menší“ vresk-tresk, ktorý to trošku napravil, ale krátko po návšteve pražskej delegácie sa všetko zvrhlo do starých koľají. Ďalšia záležitosť, ktorá už nie je detailného charakteru je to, že obyčajne periodicky odchádzali skupiny väzňov na Jáchymovské uránové bane. Podľa akého kľúča, či výberu, to už neviem ale som si istý že nejaký tam určite bol. Jediný bod tohto systému výberu sme dokázali zaregistrovať všetci.Väzni sa klasifikovali na kriminálnych väznov a na štátnych - politických. Samozrejme tá druhá kategória bola teda vždy uprednostňovaná do Jáchymovských šachiet. Nebudem zachádzať do podrobností, i keď nepochybne práve oni by osvetlili témy o ktorých sa tu hovorí, lebo na vtesnanie desaťročia do dvoch magnetofónových kaziet to vyžaduje značnú strohosť. No vrátim sa k väzenskému životu, ktorý po jednom roku svojho trvania zaznamenal výraznejšiu zmenu, ktorou bol presun na Mírov. Noviny sme nedostávali ale predsa sa k nám dostali fámy, ktoré šepkali o tom, že so Stalinom je zle.
