Každá väznica má niečo osobitné, či už je to režim, ubytovanie a či personál. Keď spomínam ten personál neodpustím si nadhodiť postreh ktorý nie je len môj, a to že starší dozorcovia, generácia ktorá dosluhovala, tí boli prijateľní. Ale mladšie kádre, ktoré boli už preškolené a prevychované triednou nenávisťou, tí boli hrozne neznesiteľní. Z tejto skupiny sa mi vždy vybaví postava mladého dozorcu, ktorý nerozprával len reval ako Hurón. A jeho slovník...Ak vyslovil, pardon zareval tridsať slov z toho polovica boli oplzlosti a mastné nadávky. Úprimne vám poviem, že akokoľvek som sa snažil predstaviť si ho v pokojnom dialógu doma v rodine, popri všetkom snažení mi to nešlo. Zvláštnosťou Mírovského lágru bolo to, že pre nás kňazov vyhradili jeden blok,že vraj preto aby sme "negatívne nevplývali na ostatných väzňov". Bolo nás tam okrúhle číselko okolo sto dvadsať kňazov. Dokonca sa nás tak báli, že aj na vychádzky sme chodili samostatne a ešte takým vojenským spôsobom: "Ááá pravá, ľavá, pravá..." A v každom kúte dvora jeden dozorca s automatom. Ani len na ošetrovňu sme nesmeli chodievať, ale lekár musel chodievať k nám. Slovom prísny režim.Do určitej miery to bolo pre nás aj určitou výhodou, pretože predsa to bolo plus, keď sme boli samí kňazi. Ďalej nesmiem zabudnúť spomenúť aj ekumenický aspekt. Bol tam jeden pravoslávny kňaz, ešte jeden z československej cirkvi, dvaja evanjelici z toho jeden Juhoslovan a druhý Nemec. Takže ekumenizmus nebol príliš intenzívny a za ďalšie celú situáciu kazil fakt, že i medzi nami boli takzvaní "fízli". Prečo to bolo, či zo strachu, vydieranie a či výhod, ťažko povedať. Ale stále náš spoločný pobyt bol sám o sebe výhodou, veď na celách sme boli po desať aj pätnásť samých kňazov. A vedeli sme to aj využiť. Poviem to s nádychom irónie, že to bola celoročná synoda kňazov. Všetky hodnosti tu boli zahrnuté, biskupi, preláti, kapláni, farári, profesori, rehoľníci všetkých možných rádov. I napriek všetkej prísnosti a zverstvám dozorcov nepodarilo sa im nás „hermeticky“ uzavrieť. Napríklad mohli sme mať občas sväté omše, samozrejme úplne ilegálne. Našli sa i spôsoby ako prepašovať matériu a cítili sme, že Kristus nás neopustil ani tu. Chlieb a víno bolo treba skrývať a zašívať, lebo sa to chápalo ako trestný čin, Ja teda môžem potvrdiť, že sme mávali sväté omše, len jedno trápi, že vtedy ešte nebola možnosť koncelebrovať preto omšu slúžil len jeden a ostatní boli len ako účastníci. A nie len to, ale taktiež sme mohli mať takzvané punktá. Boli to určité druhy meditácii, ktoré sme si zachovali ešte zo seminárov ako zvyk. Ja sa priznám, robil som to pol roka a môžem povedať že to nebolo také ľahké. Nemali sme žiadne príručky, nič. Teda človek musel ťažiť zo seba, a koľko vedel dať druhým. V druhom bloku s kňazmi dával meditácie Paľo Pobietsky. Ale okrem toho sme si dokonca robili určité teologické doškoľovanie. Mali sme tam predsa odborníkov v teologii, tak sme si robili školenia v teologických otázkach asi dva krát do týždňa. A nie len to, ba dokonca i na prechádzkach sme sa snažili striedať sa a z vlastnej skúsenosti sme si vymieňali skúsenosti.Pokiaľ ide o práce a zamestnanie, vykonávali sme zhruba skoro všetky druhy remesiel a prác. Boli to najmä práce, ktoré neboli vôbec záležitosťou väznice, ale nezárobkové práce podnikov z vonku. Lepili sme sáčky na kávu, lykové vložky do topánok a veľké množstvo iných výrobkov, ktorých výroba nebola najvýhodnejšia. Táká trošku dobrá nálada vládla v našej časti dielne preto, lebo sa vždy nejaká skupinka modlila polohlasne, alebo nahlas svätý ruženec. Pre súdruhov tam hore to bolo veľmi nepríjemné, ale neboli nejak schopní nám to zatrhnúť. A ešte jedna kuriozita, bola tam jedna skupina na mojej cele, mali sme tam jedného kňaza, ktorý slúžil päť rokov v anglickej armáde, vedel veľmi dobre anglicky a mal aj veľmi dobrú metódu, tak sme sa učili angličtinu. Pripomínam, že mať ceruzku alebo papier bolo veľmi trestané a ak bol niekto pristihnutý pri tom ako si niečo značí, bol veľmi prísne trestaný. To znamená že sa to muselo robiť na čierno, to pero, alebo ceruzka sa musela niekde zohnať. A papier keď nebol inakší tak bol aspoň toaletný. A tak každý večer sme si písali slovíčka a učili sa. A bolo to naozaj veľmi užitočné, už len preto, že nás to upútavalo na niečo iné a hlavne na to že sme si tak sami sebe dodávali odvahu a nádej na slobodu.Mal som skrz to aj menší problém, lebo som si zabudol časť slovíčok v jednej z tých väzenských kníh ospevujúcich socializmus, ktoré sme museli povinne čítať. Dozorca pri náhodnej prehliadke našiel na mojom mieste tento zdrap papiera a následne na to som bol predvolaný do jeho kancelárie. Najprv:- Je to vaše?- Je.- Viete že je to zakázané?- Viem.Pokračovalo to ako taký kratší dialóg, ktorý sa niesol v duchu slušnosti. Na konci rozhovoru mi položil otázku:- Píšete domov?- Áno.Bolo nám povolené písať za dva mesiace raz.- A ... nechceli by ste napísať domov na čierno?Prekvapilo ma to, zvážnel som. Uvedomil som si že to môže byt provokácia na ktorej by sa on vyšplhol vyššie, alebo to mohla byť aj dobrosrdečná ponuka, ale to sa mi nezdalo. Moja odpoveď znela:- Ďakujem, písal som pred dvoma týždňami, nepotrebujem.Bol zreteľne prekvapený a povedal mi len toľko:- Dobre, choďte na dielňu a viac sa nestarajte.Čuduj sa svete, nebol som z tej „príležitosti„ volaný k raportu, ako zvyčajne, ale dokonca ani žiadny disciplinárny trest ma nestihol.Ale neskôr som zistil, že tento dozorca ponúkol toto „písanie na čierno„ už viacerým, Teda nebolo to nič čím by chcel trucovať proti režimu v náš prospech. Niektoré listy však prepašoval, ale bohvie či došli, a niektoré, čiže väčšinu, odovzdal bezpečnosti a boli z toho dôsledky, keď nie iné, aspoň to, že si predvolali väzňa na Bezpečnostnú stanicu a tam alebo trest alebo nejaká „tichá„ spolupráca. Nič sa nestane, nič, len tak občas si vás zavoláme. A viem že to veľmi rozpolťovalo kolektívy väzňov, a veľa dobrých slušných väzňov sa dalo takto dobehnúť.Ešte spomeniem jednu okolnosť. V jednej dielni, ktorá bola v dielni, ktorá bola vlastne prerobenou kaplnkou. Boli sme tam skoro samí kňazi i s nejakými civilmi, ktorí plnili vypchávky do šiat. A raz mi hovorí jeden kňaz z Čiech, že je tu jeden civilný väzeň, že sa chce vyspovedať. On sa na to nedal, že by som sa ja s ním porozprával. Dielňa bola aj hore na chóre kaplnky, tak som ta šiel, on tam už bol porozprávali sme sa o všeličom možnom, ale k spovedi nedošlo. Hovorí:- Však ja sa ešte pripravím.To druhý krát neprišlo, pretože to bol fízeľ. Videl som onedlho ako sa veľmi priateľsky rozprával s našimi dozorcami a asi v dôsledku tejto príhody nás kňazov odstránili preč. Teda odchádzame z Mírova, ale ešte na koniec týchto čŕt mírovského pobytu si neodpustím spomenúť na jedinú návštevu za celý ten rok. Mojej rodine dovolili iba raz ma navštíviť, a tá návšteva bola vrcholne trápna. Prečo? No o čom sa dá zhovárať keď pri vás stojí na dva kroky dozorca s ušami ako slon a návšteva je od vás za sklom vzdialená na jeden meter, tiež s dozorcom pri sebe.Ďalšia štácia mojej krížovej cesty sa volala Jáchymov. Teda po roku v 1954-om nás deportovali do jáchymovského "L" tábora. Bol to tábor pre takzvaných prominentov. Volalo sa to v skratke aj "OTK" podľa „Odborná technická kontrola" na spracovávanie rádioaktívnej rudy. Bolo nás tam okolo štyroch stovák. Po troch rokoch v uzavretej väznici s úbohou stravou, s obmedzeným pohybom na čerstvom vzduchu, vyšťavení, sme sa dostali do najťažšej štôlne. Každá lopata mala najmenej tridsať kilo. Boli sme ubytovaní v drevených doslova búdach, kde sa teplota prostredia príliš neodlišovala od teploty v „ubytovacom priestore". Teda v lete sparno a v zime mráz...
