Po výmene všelijakých zbytočných prác ktoré nikto nechcel robiť, nie väzni, ale podniky, v našej väznici zriadili veľkú výrobňu brúseného skla, povestné české brúsené sklo. Bol to pôvodne taký rodinný priemysel, Podnik spracovával a rozvážal to brúsené sklo a doma to ľudia v rodinách spracovávali a dostávali za to výplatu. Tak tí majstri, ktorí nás do toho zaúčali nám povedali, nebojte sa nebojte sa to sa naučíte tak za dva za tri roky. Pretože sme nijakým spôsobom nestíhali plniťnormy, tak nám zaviedli jedenásť hodinovú dennú smenu. Pri tom vtedy každá sobota bola pracovná a ešte nám pridali každú druhú nedeľu. Teda jedenásť hodín denne šesťkrát za týždeň a každú druhú nedeľu. A pri tom všetkom jasná väčšina nestačila plniť normy a keď sa trošku priblížili, norma sa vždy zvýšila ako nedosiahnuteľná fatamorgána. A pre neplnenie noriem boli kruté postihy. Zatrhnutie väzenských „výhod“, ale hlavne návštev. A to najhoršie je to, že ten finančný rozdiel sa pripisoval väzňom na konto. Pri odchode domov si väzni doviezli ešte aj pekne tučný dlh.Náčelník bol bývalým kriminálnym väzňom, jeho zástupca bol tiež akoby posadnutý zlým duchom, na týchto zástupcov s takýmito vlastnosťami sme mali „šťastie„ Takzvaný bezpečnostný, ten si získal meno "Jáchymovský boh", pretože jeho meno malo na jáchymovsku veľkú váhu. Naši brigadíri, to znamená zodpovední za väzenský tábor tzv. kápovia, boli poriadni vtáčkovia. Jeden napríklad bol vrahom, zavraždil svoju frajerku, ďalší napríklad bol správcom dievčenského internátu a zneužíval často neplnoleté a iní podobní.Ja viem že by bolo najlepšie dokumentovať, ilustrovať toto temné obdobie našich dejín tragédiami a ranami jednotlivých väzňov a ich rodín. To by bola veľká a osobitná práca a kto vie či to vôbec niekto bude môcť spraviť. Pripomeniem že Valdice boli starým kriminálom ešte za prvej republiky a možno ešte aj pred tým, takže bola tam stará knižnica so všeobecnou literatúrou, a aj nemeckou. Správcom bol mladý väzeň-študent, s ktorým sme sa veľmi dobre poznali a on nám požičiaval rôznu literatúru, najmä nemeckú. Totižto vedeniu na samotnej knižnici nezáležalo a tobôž sa nezaujímali o nemeckú literatúru. Takže sme sa ľahko mohli dostať k takémuto osvieženiu medzi tou brakovou socialistickou literatúrou ktorú sme dostávali.Po určitom čase pobytu som stretol aj don Valábka, ktorý bol na ošetrovni. Síce bolo to také stretnutie , že som ho videl z diaľky a nemohli sme sa ani porozprávať. Našiel som tam aj nášho prvého inšpektora don Bokora. Pretože on robil na inom pracovisku, aby sme sa nestretli on musel chodiť na vychádzku na iný dvor a on na iný. Potom sme sa stretli na chodbe a povedal mi len jednu taliansku vetu:- Ti faccio ľispetore.To v preklade znamená:- Robím ťa inšpektorom.Nehovoril som to nikde. Nemohol mi síce pri stretnutí nič vysvetliť ale ja som to pochopil asi tak, že to bolo pre ten prípad, žeby som sa dostal skôr von alebo z nás dvoch ako jediný. Ale chvála Bohu on sa vrátil onedlho domov a ja som si ešte tých pár rokov dokrútil.A prišiel rok 1960. Vedeli sme, že sa niečo chystá. O politickej situácii sme vedeli len cez naše noviny. Pripomínam, že po tom dvadsiatom zjazde sa začali konať niektoré revízie súdnych procesov z minulosti. Konali sa pohovory z niektorým z prokurátorov z Hradca Králové. Ale málo čo sa hýbalo okrem toho, že prepustili niektorých svojich politických väzňov. Ale chodievalo do Valdíc niekoľko ľudí z Prahy, a kontrolovali všetky spisy. Niektorých si predvolali osobne. A ešte jedna zaujímavá vec, že k našim dvom smenám pri brúsenom skle pribudla ešte jedna, na čo? Z novín sme vedeli, že sa má konať veľká schôdzka v Paríži deviateho mája, na výročie zakončenia druhej svetovej vojny. Mal to biť Chruščov De Gol a aj Chmelan. Chruščov sa ukazoval veľmi blahosklonný voči západu, a k tejto príležitosti sa niečo chystalo. Lenže z tejto schôdzky nič nebolo, lebo Rusom sa podarilo bezprostredne pred ňou zostreliť nad Jerevanom nejaké špionážne lietadlá aj s pilotmi. Keby sa to nebolo stalo, každý by sme ten svoj trest mali za sebou, ale človek mieni, Pán Boh mení. Slovom deviateho mája sa nešlo do roboty, mali sme vystúpiť von a nastalo triedenie do skupín, ktorých zloženie sme si nevedeli nijakým spôsobom odôvodniť. Museli sme si nastúpiť na tri rôzne dvory v tých skupinách, potom nástup hromadne na jednom veľkom dvore, kde nám prokurátor z Hradce Králové prečítal rozhodnutie vlády, v ktorom stálo, že sa udeľuje amnestia, všeobecná, veľká amnestia.Veľmi zreteľne zdôraznil, že tentokrát sa amnestia výlučne vzťahuje na politických väzňov. Toto nám priznali po prvý krát, do tej doby sme boli len zločinci a kriminálnici. Pripomínam, že predošlé amnestie sa nás nikdy netýkali, jedine čo si spomínam, že keď sme ešte boli na Mírove za bránou stávala vždy veľká kára na ktorej odvážali mŕtvych, tej sme hovorili s trochou čierneho humoru "amnestia". Takže teraz sa to týka len vás, ale keďže je vás mnoho, bude sa to konať postupne až do dvanásteho v skupinách. A znova začalo triedenie. Zoznam nám však nikto neprečítal, na koho sa to vzťahuje a na koho nie. Zasa tá hrozná neistota. Zase nás zavreli na samotky, to znamenalo koniec s amnestiou.Na druhý deň si nás opäť zavolali, mohli sme si kúpiť nejaké šatstvo, kto totiž nemal v sklade vlastný odev a ten sa tam záhadne drvivej väčšine stratil, musel si zakúpiť niečo na seba. A vtedy nám dozorca v dielni povedal, že naozaj ideme domov. Ale stále medzi nami vládla nejaká nervozita. Išli sme na cely so všelijakými pocitmi. Ale konečne dvanásteho sme boli poslednou skupinou. Ešte pred tým bol jeden rozhovor s tým bezpečnostným. Posledné slovo do života. Tieto „posledné slová do života“ si veľmi dobre pamätám:- Jsem zvědav, jak se odvděčíte naši republice, za to, že vám prokazuje tuto milost.Cítim dodnes tú vďačnosť. Ten odchod politických väzňov mali dokonale pripravený. Najprv keď z Valdíc odišlo osemsto ľudí, dielne predsa nemohli zostať bez robotníkov. To znamená, že skoro ráno nahnali ďalších osemsto do prázdnych dielní, aby splnili povinnosť podniku, ktorý by potom mohol skrachovať. A myslím, že tým hore to nedalo príliš zabrať zohnať ďalších osemsto väzňov.Ten odchod bolnaozaj dokonale zorganizovaný. Mali už pripravené skupiny podľa smeru cesty. Či to bolo na slovensko, či kde, dokonca sa riadili i podľa toho kto na ktorej stanici vystupuje. Oni vopred kúpili lístok, až na miesto určenia a presne po skupinách odvážali priamo až k vlaku. Takže takto to mali dokonale zorganizované. A tak som devätnásteho mája skoro ráno prišiel domov. Posledná stanica bola Holíč a odtiaľ som mohol isť autobusom, šiel mi o piatej, lenže tam cestovali ľudia ktorí ma poznali a ja som si chcel zachovať chvíľu nepoznania. Tak som šiel peši, modlil som sa a ďakoval BOHU za tých desať rokov, za ktoré mi štát dal ako výplatu "až" šesťsto korún. A teraz sa vynárala otázka čo ďalej. Mal som štyridsaťšesť rokov. Malo začať nové dejstvo môjho života...
