A zase tu bola rodina, brat v Bratislave. Hľadať tam prácu nebolo však tak jednoduché. To čo som mal v sprievodných papieroch ma nikde neodporúčalo. Aj keď súkromne niektoré osoby sympatizovali, a boli viac než naklonení, keď prišlo k oficiálnemu prijatiu, naraz sa všetko zmenilo. Prečo? Lebo prišli pokyny zhora a keď povedali:- My vám odpíšeme.Ja už som vedel, že sa odpovede nedočkám.Konečne som našiel v Bratislave zamestnanie, samozrejme protekčne, ináč to v mojom prípade ani nešlo, a to u pozemných stavieb. Pozemné stavby boli umiestnené v bývalom našom saleziánskom ústave v Bratislave. Tu mi napísali do občianskeho preukazu, že som zamestnaný a že môžem ísť pracovať do panelárne v Prievoze. A povedané mi bolo:- O jednej popoludní sa prihláste tam a tam.Prišiel som ako vybavený robotník, ale poslali ma predstaviť sa ešte predsedovi ROH. A ten mi hneď po lopate tou tvrdou trnavštinou povedal:- Súdružku, já sem nykoho neprijal, any neprímem, móžete ít.Tak som sa vrátil na pozemné stavby. Ešte pripomeniem, že keď som bol na tom kádrovom pohovore na generálnom riaditeľstve, tak ten pohovor sa konal v mojej bývalej izbe, taká irónia. Tak som teda mohol ísť. Šiel som, a znova hľadanie. Až konečne som našiel, znovu protekčne, miesto v melioračnom družstve v Pezinku. To bol novozaložený podnik, kde boli traja úradníci a štyria robotníci. Celkom dobre mi to padlo, musel som síce dochádzať každý deň. Následky po uránových baniach som zreteľne cítil, a preto som bol rád, keď som mohol byť niekde v prírode. A hlavne mal som svätý pokoj. Aj keď to bolo za mizerný plat, bol som celkom spokojný.Prvé, také opatrné kontakty s mojimi spolubratmi sa začali s Don Vizvárym, ktorý zastupoval vtedy pána inšpektora - Don Valábek, môj starý známy. Potom to bol Janko Michkes, ktorý bol blízko - vo Svätom Jure. Blízko pracoval, stretali sme sa, aj sme spolupracovali neskoršie na mnohých úsekoch. Potom to bol Jožko Izakovič, Bernard Šípkovský, Janko Beňo a tak ďalej. Boli to také opatrné kontakty, pretože všade hrozilo takzvané nebezpečenstvo združovania proti republike. V mojom zamestnaní som sa presvedčil, ako sa pracuje v socialistickej vlasti, kvalita práce a tiež takzvaná pracovná morálka. Skoro rok som pracoval v tom meliorizačnom družstve.Neskoršie po ďalšom roku som hľadal niečo lepšie. A naskytla sa príležitosť znova v Pezinku, tam bol môj dobrý priateľ Pišta Sandtner, s ktorým som bol spolu na asistencii, aj v base aj teraz na slobode. On tam bol tiež zamestnaný. Pracovali sme u vodohospodárov, to bola organizácia ktorá sa viackrát menila, raz pod takým, raz pod inakým menom. Mimochodom ja som dostal miesto jedného pátra kapucína, ktorý mal súdne konanie. Šéf ma najprv nechcel prijať, lebo tohto rehoľníka veľmi obhajoval a stále dúfal, že z toho vyjde beztrestne. No nevyšiel, dostal štyri roky. Takže prijali ma za skladníka. Treba pripomínať, že podniky prijímali najradšej kňazov za skladníkov, lebo predpokladali svedomitosť a vedeli, že nebudú tak komplikovať situáciu, ako tí druhý. Jednoducho povedané, vedeli že nebudú kradnúť.Tam som hľadal ďalšie kontakty, a našiel som si cez podnik ubytovanie, jednu chatu v horách asi pätnásť kilometrov od Pezinku. Podnik ju využíval, keď sa tam budoval vodovod a tiež zberňa prameňov, to trvalo dlhší čas. Teraz tam nemal kto bývať a ja som nemal kde bývať, tak som tam býval zadarmo, malo to len tú nevýhodu, že som musel dochádzať do roboty a to nebola krátka cesta. Celkom mnoho času mi nezostalo, ale začal som pracovať. Lepšie povedané, začal som s prácou už pred tým. Pripravoval som si kontakty v najbližšom okolí, hlavne medzi svojimi spolubratmi, a začal som sa kontaktovať aj s mladšími spolubratmi. Bolo to síce také biedne, bolo to po staniciach, po parkoch, po cintorínoch, kde sme sa stretávali prednášať, skúšať, vysvetľovať. Najprv veľmi opatrne a to aj preto, lebo toho času bolo veľmi málo, pre to cestovanie a za ďalšie aj oni museli byť niekde zamestnaní. Tak hľadať tie voľné chvíle a aj najnenápadnejšie spôsoby, aby to nebolo nebezpečné,pretože som bol v podmienke a každé „združovanie proti republike“ viselo nado mnou ako Damoklov meč. Lebo kedykoľvek by sa boli stretli dvaja rehoľníci, hoc by to bolo aj pri pive, vždy by to bolo klasifikované ako „združovanie proti republike.“U tohto podniku som prežil celý ten čas slobody, aj keď sa organizácia veľmi často menila, raz to bola Okresná vodohospodárska správa, potom to bol Krajský vodovodný podnik, potom Krajské vývojové a rozvojové investičné stredisko. Ale u nich som zostal prakticky až do svojho dôchodku. Z tohoto skladníckeho miesta ma premiestnili do Bratislavy na zásobovanie, pretože bol tam nejaký chorľavý šéf zásobovania, tak ja ako skladový robotník som ta šiel ako niečo také, ako zástupca a tam som potom uviazol dlhší čas. Vtedy to bolo omnoho lepšie. Musím povedať, že tam to bolo trocha lepšie. Styky s vedúcimi a zamestnávateľmi boli opatrné, veď všetci vedeli kto som, čo som, no však v súkromných rozhovoroch to bolo úplne niečo iné. No celkovo musím povedať, že zaobchádzali so mnou celkom dobre.Po zmene zamestnania som sa presťahoval do Bratislavy. Býval som na postupne v podnikovom byte, na Trnavskej, 3x3m, ale bol som s tým spokojný, lebo som to mal priamo v robote, neskôr potom v strážnom domku na Pestovateľskej ulici. Celkove v tomto podniku sme boli zamestnaní štyria kňazi.Jeden františkán, dvaja gréckokatolíci a ja. Keď som sa raz tak vyjadril pred svojím šéfom, že snáď riaditeľ má na nás veľký záujem, že nám chce pomáhať, on povedal:- Nerobte si ilúzie, to nie je pravda, on vie, že dostane od vás za lacné peniaze dobrú prácu.Po reorganizácii nášho podniku som dostal celkom dobré miesto v technickej knižnici nášho podniku. Bol tam pokoj, mohol som si robiť pomerne všetko to, čo som chcel. Medzitým som nadviazal kontakty s rodinami našich oratoriánov. Musím povedať, že napriek všetkému, čo mali za sebou títo chlapci, ostali nám verní. V ich rodinách som začínal katechizáciu, obnovy, rozhovory. Pomáhal som pritom v akciách najmä Jankovi Mikesovi, ktorý mal, na moje milé prekvapenie, rozpracovanú pekne celú širokú sieť apoštolátu s veľkou perspektívou. Škoda, tragicky zomrel. Robil si stredoškolskú strojársku priemyslovku, potreboval to k zamestnaniu. A po maturite pri kúpaní sa utopil. S ostatnými spolubratmi som mal kontakty, ale snáď najširšie s don Vizvárym. Aj s Ferom Vizvárym aj s Kňazovičom, pretože boli najbližšie. A kým som pracoval v Pezinku najčastejšie som spolupracoval s Pištom Sandtnerom a prežívali sme všetko spoločne.O don Valábkovi musím povedať, že veľmi trpel našou dobou, aj sám bol chorľavý. Činný mimoriadne pri tom svojom zdravotnom stave, aj v dosť biednych podmienkach. Činný v prekladateľskej práci, osobnými spisobnými prácami, ktorými nám všetkým pomáhal. Mladších, ktorých som ja nepoznal, tých mi posielali starší spolubratia, ktorí sa starali trošku o formáciu. Posielali ich na doškoľovanie najmä z teológie. Ohľadom mojej podmienky spomeniem, že si ma za celý ten čas zavolal jeden žandár, a to bolo všetko. Raz si ma však zavolal jeden Štb-ák, ale nevidel som tam nič konkrétneho, snáď to bol taký jemný pokus nadviazať so mnou spoluprácu, ale nevyšlo to. Od šesťdesiateho štvrtého som vypadol z podmienky, ale nie z evidencie. Že som z nej nevypadol to som sa dozvedel omnoho neskôr, keď mi to povedali moji vlastní strážcovia. (Ostatné jeho spomienky majú buď Saleziáni v Bratislave, alebo odišli s don Dermekom na večnosť.)
