...zabezpečovacích spojok, ktorý sme si sami vyhútali. Okolo pol deviatej alebo i niečo neskôr Otec Gorazd stál už pripravený na útek na cestičke, kadiaľ ušiel Otec Baran. Voljbal sa nehral a tak žandári boli ostražitejší. V záhrade i na vonkajšom dvore sa pracovalo. Kto nemal práce, mohol sa prechádzať, modliť, alebo potajomky i študovať. Po cestičke okolo Otca Gorazda sa pohybovali ľudia, takže žandári ani nešípili, že sa niečo chystalo.Najprv sme teda rozostavili spojky. Jeden z nás ako centrálna spojka stal si blízko Otca Gorazda. Iný spolubrat sa postavil asi päťdesiat metrov ďalej v záhrade smerom na sever. Odtiaľ mal dávať centrálnej spojke nenápadné znamenie, že od žandára z tej strany nehrozí nijaké nebezpečie, pretože je práve niečím zaneprázdnený. Ak je vzduch čistý, spojka bude držať ruky voľne vedľa seba. Ak nie, jednu ruku si dá vbok. Ďaľšia sojka si stala na opačnú stranu, na volejbalové ihrisko. Stadiaľ mala dobrý prehľad o tom, čo sa deje na vonkajšom dvore. Dvor sa tam tiahne od úzkej časti záhrady do pravého uhla, takže centrálna spojka tam nedovidí. Stadiaľ mala signalizovať, či nič nehrozí od dvora. Na uhle blízko tejto spojky stojí však i žandár, ktorý má na starostitúto časť záhrady i vonkajší dvor. Na žandára dovidí dobre i centrálna spojka, preto si ho berie ne starosť ona. Žandár je od Otca Gorazda asi na päťdesiat metrov.Centrálna spojka teda nenápadne stojí, alebo sa pohybuje poblíž Otca Gorazda, všímajúc si pritom obe spojky i žandára. Utekať sa bude dať v okamihu, keď bude súčasne na všetkých stranách čistý vzduch. Obe spojky veľa ráz signalizujú, že vzduch je čistý. Nedá sa však nič robiť. Žandár, ktorého má na starosti centrálna spojka, je stále sťaby náročky obrátený smerom k Otcovi Gorazdovi. V rastúcom vnútornom napätí prejde tak desať minút, dvadsať, ba už až tridsať a žandár je stále obrátený tým istým smerom. Otec Gorazd už pomýšľa vzdať sa nadnes úteku. Centrálna spojka posiela za žandárom niekoľko bohoslovcov. Tí ho do polkruhu obstanú, debatujú s ním a snažia sa odviesť jeho pozornosť inam. Žandár je však dosť vysoký, vidí im aj ponad plecia a stále sa díva tam, kde sa medzi rehoľníkmi hýbe i Otec Gorazd. A tak zlyháva i tento pokus. Už aj centrálna spojka je toho názoru, že nadnes sa bude treba všetkého vzdať. Toto trištvrtehodinové napätie vyčerpáva.Tu však naraz centrálna spojka neverí svojim očiam. Žandár si čupne a začne teológom niečo na zemi kresliť. Centrálna spojka mihne okom na obe spojky, všade je čistý vzduch. Otec Gorazd pokojne vykročí k múru. Centrálna spojka skočí za ním a pri múre zopne ruky smerom dolu. Otec Gorazd vystúpi jednou nohou do spätých rúk. Oboma rukami sa už drží šindľovej striešky. Druhou nohou si kľakne ne plece spojky, vystrie sa a už sa aj prenáša cez múr. Šindľová strieška praští, až z toho tŕpnu zuby. Otec Gorazd sa však už zošucholna druhú stranu, na chodník. Centrálna spojka blysne okom ku žandárovi. Ten ešte stále čupí a kreslí. Obe spojky hlásia, že vzduch je ešte stále čistý. Centrálna spojka sa kľudne vracia na cestičku, hoci je vyčerpaná od napätia. Operácia sa podarila, trvala asi minútu. Len aby Otec Gorazd nepostretol hneď nejakého žandára, čo vari náhodou obchádza zvonku tábor.Rehoľníci, čo stáli nablízku, pozorovali nenápadne celý útek... Keď už Otec Gorazd zmizol, staručký jezuita Otec Gramantík z obloka na prvom poschodí hlasno zavolá: - To je ono! Tak sa to má robiť! V ten deň zmizol z tábora ešte verbista Otec Babin. (ZSM 168)Na druhý deň zmocnenec Rodák hľadá utečencov, ostatní sú nastúpení v daždi na dvore. Na Gorazda povie: - Ten bude tu! Ten je veľký, aby utiekol. Je zakázané ísť ráno do kostola. Všetci pracujú na štvorcovom dvore, stavajú si opevnenia. (ZSM 172)Otec Bednárik, redemptorista dostáva 10. augusta telegram:- Otec je ťažko chorý! Príď! Rodák ho nepustil, ráno nepustil dvoch k zubárovi, majú rozvŕtané zuby. O dva dni mu otec zomiera. Nemôže ísť na pohreb. Dostáva odpoveď:- Čo by ste tam robili? Už aj tak nikomu nepomôžete!Dvanásteho augusta odchádzajú z tábora štyria rehoľní bratia, krajčíri. Nevedia kde. Robia im dôkladnú prehliadku vecí. Niekedy ráno si rehoľníci zaspievajú do pochodu táborovú hymnu, ktorú zložil jeden z väznených:1. V Slovenskej zemi, tam pod Tatrami, kde po dolinách vetry dujú: (2x)Tam rehoľníci, synovia ľudu, na pochod nový nastupujú. (2x)2. Mamička drahá, jak si ma ťažko jak si ma ťažko vychovala! (2x)Keď som mal robiť na tvojom poli, búrka ma z práce odohnala! (2x)3. V tatranskom poli na tvrdej roli sa rehoľníci zoceľujú. (2x)Za blaho rodu, mier a slobodu s krížom na pochod nastupujú. (2x)V polovici augusta sa v Podolínci pred bránou koncentráku dvaja Česi na bicykloch pýtajú žandára:- Co pak je to, prosím vás, tady?- Kláštor!- Ale kdepak jaký klášter! Tohle je vězení! (ZSM 182)Dňa 14.augusta prichádza karta z Priehrady mládeže pri Púchove:- Náš každodenný život? Je zariadený takmer tak, ako keď sme ho spolu s tebou trávili tam kdesi na Záhorí u našej mamy. Ráno je krásny biely chlieb, ako si nám ho ty dával. Teda chlieb pšeničný, lenže ty si nám ho dával aj na krásnej mise... Izbietka našej čaty je svedkyňou zvláštnych udalostí...Máme ju krásne vyzdobenú. Najmä na čelnej strane prevláda červená farba a v takom krvavom poli obraz našej najkrajšej hviezdy, najlepšieho úderníka Dominika...Neboj sa nezabudnem nikdy na tie krásne ideály, ktoré dozrievali minulé rôčky. Áno, musím byť úderníkom, borcom za krajšie ideály, než boli ľudia za buržoázie...Vieš, ťažko to ide, borba je tvrdá, no vieš s Pomocníčkou vytrváme.Prichádza tiež karta, ktorú písal braček z tej skupiny, ktorá bol najprv v Kostolnej na Považí na niekoľkotýždennom preškoľovaní. Písal ju 22.júla 1950, tesne pred odchodom do tábora na Priehrade mládeže pri Púchove. Medziiným píše:- Cestujeme na Priehradu a stretneme sa tam s našimi mladými bratmi. Nastupujeme ta po nočnej smene v kaplnke, mali sme ich už niekoľko...My si na vás spomíname, zvlášť v nočných smenách, ktoré budeme mať i na Priehrade. Tam bude živé Sanctissimum (Sviatosť Oltárna). Prosím, nezabúdajte na mňa vo svojich modlitbách a i vy nám tam robte i naďalej dobré meno. pozeráme na vás starších, radi by sme vás vyzvať na súťaž, uvidíme, kto dosiahne viac percent".Dňa 15.augusta sa slávi v Podolínci slávnostná liturgia, vešpery. V ten deň bolo odslúžených vyše 90 svätých omší. (ZSM 186)Cirkev sa vracia do katakombových čias. Dňa 18.augusta prichádza karta z Priehrady mládeže od "Tarzícia":- Už aj novici mávajú sväté prijímanie. My máme svätú omšu, alebo sväté prijímanie hneď zavčas rána. Oni potom, po rozcvičke, keď je už tábor na nohách, prichádzajú po skupinkách na našu izbu. Tam dostanú sväté prijímanie, lebo u nich je to pre spolubývajúcich nemožné. Potom sa utiahnu do svojej izby a strávia päť - desať minút v tichosti. Aké katakomby! Ale od piatku to bude ináč. Bude sa musieť nosiť Spasiteľ z obce X. A tu mi pripadne veľmi krásna a vznešená úloha prinášať Spasiteľa. Teším sa na to a zároveň sa trasiem. Podľa dekrétu Svätej stolice môže si kresťan vo zvláštnych okolnostiach, ako sú i naše, sám podať sväté prijímanie, alebo mu ho môže podať nejaký zbožný veriaci. To však bude predpokladať, že sa bude musieť nejaká izba pretvoriť na kaplnku, a to bude naša izba. I keď sa bojíme možnosti zneuctenia, predsa sa na to tešíme!... (ZSM 188)
