Hoci asistentov bolo dosť, ešte stále bolo v Šaštíne málo miesta, pretože sa nedala kúpiť druhá časť veľkej kláštornej budovy. Preto v tomto roku prijali len toľko chovancov, aby ich počet neprevýšil 60, hoci prihlášok bolo i tri razy toľko. Cirkevné pomery v Česko-slovensku v tom čase neboli príliš naklonené katolíckej Cirkvi, dokonca boli náznaky, že štát sa chce uberať proticirkevnými husitskými tradíciami. Veľmi dobre sa to ukázalo začiatkom júla 1925 na husitských oslavách v Prahe, ktoré boli pripravené veľmi veľkolepo.Česi chceli všetkým ukázať, že sa radšej prihlásia k Jánovi Husovi ako k sv. Cyrilovi a Metodovi. Nuncius Marmaggi na znak protestu vtedy opustil Prahu. Česko-slovenská vláda zo svojho proticirkevného stanoviska neskôr poľavila. Uznala, že kôli konsolidácii a zvrchovanosti nového štátu sa musí na každý pád dohodnúť s Vatikánom. Išlo tu najmä o cirkevnoprávne pomery na Slovensku. Mnohé diecézy na Slovensku totiž zasahovali za hranice štátu, bolo potrebné urobiť nové rozčlenenie a správu diecéz. Saleziánov mrzelo, že do Šaštína nemôžu prijať viac chlapcov, ktorí sa chcú stať kňazmi. Veď na Slovensku v tom čase je veľký nedostatok kňazov. Nemá sa kto starať o dospelých a s mládežou je to na mnohých miestach veľmi katastrofálne. Ak sa nenájde niekto, kto by poblúdenej mládeži ukázal pravý cieľ, mladí nenájdu vo svojom živote pravé šťastie a stanú sa príťažou aj pre štát. Našťastie povolaní ku kňazstvu pribúda. Saleziánov veľmi potešilo, keď začiatkom augusta mohli zo Šaštína poslať do noviciátu na Radnu ôsmich študentov a dvoch koadjútorov. V Taliansku v tomto čase študovalo veľa mladých slovenských saleziánov. Niektorí boli v noviciáte vo Foglizzo, iní konali svoje filozofické štúdiá v Turíne a v Ríme a niektorí boli už blízko kňazstva. Koncom septembra 1925 pribudlo saleziánom sedem bratov. Ukončili noviciát a sľuby skladali spolu s českými novicmi vo Folizzo do rúk generálneho predstaveného don Filipa Rinaldiho. Magister vložil pre nich do knihy stanov obrázky, v ktorých naznačil čnosti, v ktorých sa treba cvičiť. Napríklad: pokojnosť, pokora, pobožnosť - calma, umilita, pieta! Po sľuboch nasledoval oddych. Don Koza o ňom rozpráva: "Po noviciáte sme ostali ešte dva týždne a urobili sme si zopár výletov do okolia na pečené jedlé gaštany. Sľuby sme skladali siedmi Slováci: Koza, Krogman, Mešťánek, Oťapka, Pátek, Valábek a Valach, dvoch našich bratov nepripustili k sľubom. Spolu s nami zložili sľuby aj traja českí novici: Lepařík, Trochta a Vrtaník." Ostatní študenti, ktorí ostali v Taliansku sú zatiaľ na prázdninách v Alpách. Direktor vedel, že na Slovákov sa dá spoľahnúť a preto dvoch z nich poslal do ústavu na Valsalice, aby tam pomáhali na zhromaždení direktorov. Inštrukcie direktorom dával vtedy generálny prefekt don Ricaldone. Jeden zo slovenských študentov náhodou začul z rozhovoru zopár slov, ktoré sa mu vryli hlboko do pamäti. Neskôr o don Ricaldonem povedal: "Kázal otvorene, neskrýval myšlienky do fajnového balenia. Kričal energicky: - Direttori, abiate le viscere della madre! - Direktori, majte srdce matky k vaším spolubratom! Všetko opustili a išli za Kristom, ktorý je dobrota a láska. Ak nájdu vo vás len rozkazovateľov a komandantov, ktorí sa nevžívajú do ich trápení a súžení, ako sa budú cítiť? Nezaviníte vy ich odchod z Kongregácie?" Naši siedmi slovenskí saleziáni po prvých sľuboch, ktoré skladali vo Folizzo odišli po prázdninách začiatkom októbra 1925 do Turína, kde na Valsalice začali študovať vyššie gymnázium a scholastickú filozofiu. Spolu s nimi odišli aj traja Česi. Tí však po roku museli odísť do Perosy, kde potrebujú v začínajúcom ústave asistentov a učiteľov. V Genzano di Roma sú v tomto čase už len štyria poslední chlapci, ktorí študovali v Ríme. Po ukončení školy a prázdninách nastupujú do noviciátu. Všetky námahy spojené s výchovou dorastu teraz prinášajú plody. Slovenských saleziánov pribúda a je veľká nádej, že keď prídu na Slovensko, pomôžu mladému, rozvíjajúcemu sa dielu. Je pravda, že všetci sú to zatiaľ iba študenti, ale je tu záruka, že neskôr každý rok príde z Talianska zopár saleziánskych kňazov, ktorí pomôžu v práci. V Šaštíne zatiaľ prekonávajú starosti s ubytovaním. Pre nedostatok miesta je v ústave iba 52 chovancov. Už čoskoro sa však podarí získať nové miestnosti.
