Nebolo jednoduché sa rozhodnúť. Mal som 32 rokov a vedel som, že človek má čas robiť „hlúposti“, kým je ešte mladý. Bolo potrebné ísť na neisto. Nebol to zmapovaný terén. Znamenalo to skočiť rovnými nohami do práce, kde sa nedali čakať nijaké výsledky a skôr sa predpokladal veľký neúspech a sklamanie. Sklamania som sa neobával. Sklamať sa človek môže iba tam, kde má nejaké očakávania. Ja som nemal nijaké. Čokoľvek sa tam podarí, bude to úspech, pretože bude potrebné začať skoro úplne od nuly.Vedel som, že ísť tam sám by bolo veľmi riskantné, hľadal som niekoho, kto by bol ochotný so mnou pustiť sa do tohto dobrodružstva. Oslovil som svojho kamaráta Emanuela Čuríka, s ktorým som sa spoznal, keď sme obidvaja ešte boli saleziáni. Vedel som, že má skúsenosti s prácou na rómskom sídlisku v Ostrave a že má tiež dobrodružnú povahu. Bol ochotný do toho so mnou ísť a tak sa začali prípravy na misiu.Najskôr bolo potrebné presvedčiť v mojom prípade spišského biskupa a v Emovom nitrianskeho, aby boli ochotní uvoľniť nás pre túto misiu. To bola práca pre biskupa Bobera a on ju zvládol veľmi dobre.Spočiatku sme mali byť ubytovaní na fare v Košiciach – Myslave, obidvaja s Emom sme však trvali na tom, že chceme bývať priamo na sídlisku, medzi nimi. Poslanci mesta Košice napokon našli jeden byt, ktorý sa podujali dať tak do poriadku, aby sa v ňom dalo bývať, bol totiž mierne „vybývaný“. Bolo potrebné vymeniť bytové jadro, gumu na podlahách, kuchynskú linku, vlastne skoro všetko okrem múrov.Trvalo im to skoro celý august, preto sme spočiatku bývali na fare v Myslave. Odtiaľ sme dochádzali dozerať na renovačné práce v byte a nadväzovali sme prvé kontakty so svojimi susedmi. Spočiatku sme sa báli chodiť po sídlisku večer, nevedeli sme, či je to bezpečné.Všade totiž bolo veľa malých detí, ktoré po nás pokrikovali a niektorí hádzali aj kamene. Čakalo nás veľa práce. Keď sme po prvý krát išli na obecný úrad, na schodoch sedelo malé dievčatko, keď nás dvoch zbadalo v košeliach s kolárikom, spýtalo sa ma:- Dobrý deň ujo, ty si policajt?Vedeli sme, že „človek nezvíťazí svojou silou“, preto sme ešte v júni 2003 spustili inváziu modlitieb jednak sami a tiež cez svojich známych. Bolo potrebné urobiť zázrak, aby sa to podarilo a to nemohlo zostať iba na našich pleciach. Bol som rozhodnutý, že hneď ako to bude možné, odslúžim na tomto sídlisku svoju prvú svätú omšu. Tento darček som si odložil na svoje prvé narodeniny strávené na Luníku IX.Deň predtým som bol na medzinárodnej konferencii o migrantoch a utečencoch, kde sme po niekoľkých dňoch jednania prišli na to, že pracovať s nimi je veľmi ťažké. Nechcelo sa mi o tom už počúvať dlhé reči, sadol som do auta a zastavil som sa až v Košiciach. Zážitky zo svojej prvej svätej omše som neskôr opísal takto:Pokračovanie nabudúce...
