Hľadám miesto, kde by som nebol nikým rušený. Nie je to jednoduché, všade je veľa zvedavých očí. Hlavne tí najmenší chcú všetko vidieť. Nakoniec som sa rozhodol. Auto zaparkujem tam na vedľajšej ceste medzi stromami. A svätá omša sa môže začať. Mal som iné predstavy o svojej prvej svätej omši na Luníku IX.Už od rána som hľadal miesto, nejaký stôl, nejakú miestnosť, nejakých veriacich. Dnes to musí stačiť. Začiatky sú vždy ťažké. Vo svojich možnostiach som znehybnený. Tak ako on na kríži. Začínam sláviť jeho obetu v tomto úbohom chráme. Dnes mám práve 33 rokov, prišiel som medzi svojich a zatiaľ ma neprijali. Ani som to nečakal, toto sídlisko bolo stavané bez Boha. Už štyri dni mám svoju novú farnosť, svoju misiu.Pre istotu zostávam v aute, oltárom sú moje kolená, chrámom Fiat unto (písmeno p mi už ukradli). Napriek tomu sa necítim sám. Nie je to ako v Toporci, kde som bol predtým. Tam som mával aj 80 miništrantov.Viem, že ku mne do auta aj okolo dnes na svätú omšu prišli mnohí. Najmä anjelov je tu nahusto. Už roky sa usilovali získať niekoho, kto by tu priniesol svetlo evanjelia. Sú tu aj tí, ktorí sa modlili za toto sídlisko a nedočkali sa príchodu misionárov. Nevidím ich, ale viem, že sú tu.Svätá omša začína. Bez spevu, bez parády, tak ako vo väzeniach počas totality. Som väzňom svojich možností. Neznehybňujú ma klince, ale okolnosti.Vyzdvihnutý od zeme. Nemá kto odpovedať na „Pán s Vami“. To nevadí. On zomiera aj tak. Dnes za nich, ktorí ešte neboli pripravení ho prijať a byť s ním. Niet tam nikoho, kto by ho prijal. Horčičné zrnko však už bolo zasiate a nič nezastaví jeho rast.Je potrebné pripraviť pôdu a čakať. Vzrast dáva Boh. Jemu záleží na jeho deťoch, našou úlohou je čo najmenej mu zavadzať.Pokračovanie nabudúce. Asi po dlhšom čase...
