Keď si dnes spomínam na svoje začiatky, nad mnohými snahami sa musím pousmiať. Cesta poznania začala, keď som bol saleziánskym novicom v Poprade. Mal som vtedy 22 rokov a tajné nadšenie pre prácu s Rómami. Pamätám si, ako vtedy k nám prišiel jeden kňaz, ktorý s nimi pracoval 30 rokov v Toporci. Volal sa Ondrej Porubec a prišiel nám porozprávať svoje zážitky a skúsenosti zo svojej pastorácie. Obdivoval som, čo všetko s nimi dokázal urobiť, aj keď s jeho metódami motivácie som veľmi nesúhlasil.Bol som ho neskôr aj navštíviť a na hodine náboženstva sa mi pochválil, ako ich má pekne nacvičených. Mali ho radi, troška sa ho báli a ako z rukáva sypali náboženské vedomosti. Jeho štýl mi vtedy skôr pripomínal represívny ako preventívny systém, ktorý som práve v noviciáte študoval. Aj keď bol veľmi prísny, mal rád svojich farníkov a Rómovia z Toporca aj vďaka nemu sú dodnes známi po celom Slovensku ako takí, ktorí svoju vieru v Boha berú vážne.Vtedy som sa rozhodol, že budem hľadať svoj vlastný štýl pastorácie a že kvôli tomu sa budem usilovať čo najviac spoznať mentalitu Rómov. Už v Poprade som sa začal učiť ich reč. Pravidelne chodieval k nám jeden chlapec, volal sa Gejza. Dával som mu otázky, čo sa ako povie a podľa jeho odpovedí som si zostavoval knihu gramatiky. Nedokončil som ju, ale pomohla mi vniknúť do niektorých tajov mentality Rómov.Z Popradu z noviciátu ma predstavení poslali do Šaštína, kde som dva roky pôsobil ako vychovávateľ na gymnáziu. Mal som na starosti triedu, v ktorej bolo 40 živých chlapcov. Boli to veľmi ťažké roky a veľa som sa počas nich od svojich študentov naučil. Na prácu s Rómami som nemal vtedy čas a ani povolenie od svojich predstavených. Podobne tomu bolo počas ďalších dvoch rokov štúdia teológie v Bratislave. Voľný čas som vtedy využíval na štúdium psychológie. Cítil som to ako nutnosť. Po skúsenostiach zo Šaštína som si uvedomil, že ak nechcem v budúcnosti robiť hrubé chyby vo výchove, musím mať aspoň základné poznatky z psychológie. Pomohlo mi to na mnohé veci pozerať inak a vtedy dozrelo aj moje rozhodnutie odísť z rehole Saleziánov a pracovať ako diecézny kňaz. Potreboval som mať trochu voľnejšie ruky a chápavejších predstavených.Po vysvätení za kňaza som začal pracovať ako kaplán v Spišskej Belej. Mali sme filiálku Krížovú Ves, kde žili väčšinou Rómovia. Tam som získaval svoje prvé pastoračné skúsenosti priamo v "teréne". Učil som náboženstvo, niekedy som zašiel do osady a mával som každú sobotu večer s povolením farára aj sväté omše, pri ktorých sme sa niektoré časti modlili po rómsky. Snažil som sa poznávať ich mentalitu. V Spišskej Belej som sa zdržal iba päť mesiacov.Na faru začalo chodievať na pravidelné stretnutia čoraz viac mladých a aj Rómovia z Krížovej Vsi. Vďaka tomu som sa dostal do sporu s gazdinou, ktorá tam o mnohých veciach rozhodovala a nakoniec aj s farárom, ktorý bol podľa mňa "pod papučou" a tak ma preložili na "prevýchovu" do Ružomberka.V Ružomberku som zažil veľmi dobrého farára a vďaka nemu som získal veľa cenných pastoračných skúseností. Mal veľmi dobrý, srdečný prístup k ľuďom. Bral veľmi trpezlivo aj moje aktivity. Zniesol aj to, že som si na kaplánku umiestnil stolný futbal pre miništrantov, a že z farskej chodby som urobil biliardovú herňu, kde sa stretávala miestna aktívna mládež. Počas tohto roka som s Rómami nepracoval, v Ružomberku ich nie je až tak veľa a neboli na to ani možnosti. Podľa všetkého som tam mal byť niekoľko rokov, kým ma nepreložia na iné miesto. Popri svojich povinnostiach som mal úmysel pracovať s väzňami v ružomberskej väznici. Dostal som na to aj povolenie od biskupa, veci sa však vyvinuli ináč...
