Múdry šéf vždy pravdu hľadá (F05)

Písmo: A- | A+

Každá firma sa usiluje o to, aby v nej vládlo porozumenie. Je to možné iba vtedy, ak tam vládne slobodná výmena názorov. Nie taká, že podriadený vždy ide k šéfovi so svojím názorom a vráti sa s názorom šéfa. Múdry šéf pravdu vždy hľadá. Hlúpy ju vždy má...

Výchova nie je odstraňovanie zlých vlastností... Celkom určite nie v prvom rade. Toto len veľmi ťažko pochopia ľudia, ktorí si zvykli často moralizovať. Cieľom výchovy je objaviť dobré vlastnosti a tie rozvíjať. Na toto ako by sa zabudlo pri hodnotení vychovávaných. V mnohých firmách sú vypracované mnohé posudzovacie kritériá správania. Je zle ak sa hlavný dôraz kladie na to, aby vychovávaný nerobil chyby. Kto urobil najviac chýb, bol najhorší a kto urobil najmenej chýb, bol považovaný za najlepšieho. Zabúda sa niekedy na to, že aktívnejšie povahy robia oveľa viac. Kto robí, robí chyby a kto robí viac, robí viac chýb. Pre porovnanie: Ak má niekto tridsať dobrých vlastností a neurobil žiadnu chybu, nemôže byť lepší ako ten, kto má sto dobrých vlastností a urobil dve, aj keď možno trochu závažnejšie chyby. Na to však, aby človek bol schopný spoznať dobré vlastnosti druhého, musí s ním stráviť viac času – chyby zbadáme hneď – častokrát pohodlnosť, alebo nedostatok času je motívom, že sa zostáva pri “ľahšom” spôsobe hodnotenia. Výchovu nemôžu mať na starosti ľudia, ktorí okrem toho pracujú v ďalších funkciách, pozíciách, či komisiách. Nie je možné veľa vecí naraz robiť kvalitne a o výchove to platí dvojnásobne. Výchovný proces vyžaduje mať čas na to, aby sa okrem “výchovných” rozhovorov viedli aj také, ktoré by sme mohli nazvať “rozprávanie o ničom”. Normálna debata býva často viac formujúca ako prednášky, či debaty zamerané na to, čo musí urobiť človek, aby bol lepší. V uvoľnenej atmosfére sa najmä postojmi a neverbálnou komunikáciou dá povedať veľmi veľa o tom, že vlastne vyznávame spoločné hodnoty. Babylonský syndróm. Takto by sme mohli nazvať komunikačný problém, ktorým prešli mnohé komunity. Spočíva v tom, že hoci sa hovorí tými istými slovami, každý za nimi vidí iný význam. Je rozdiel, keď slovo sloboda použije šéf a keď ho použije podriadený, ktorý má možno nejaký problém. Pretože je vraj problematický, jeho slovám sa automaticky pripisujú negatívne významy. Je to pokušenie, ktoré je v nás a ktoré nie vždy zvládneme. Najlepšie je to vidieť na slávnostiach, kde podriadení už tradične úsmevným spôsobom zobrazujú chyby a chybičky svojich nadriadených. Nezvykne byť jedno, z ktorých úst to zaznelo, hoci všetci sa nachádzajú na "akademickej pôde", kde je možné slobodne vyjadriť svoj názor. Niekedy šéfovia nepovedia svoju reakciu priamo, ale neverbálnou komunikáciou a podozrievavými pohľadmi svedčia o tom, že nezabudnú... Na druhých sa môžeme usmievať aj tzv. “tigrím úsmevom” s významom: “Usmievam sa na teba, ale aj tak ťa zožeriem...”. Problém rozdielneho chápania pojmov nie je jedoduché vyriešiť. Je na to potrebné veľa trpezlivosti, najmä tam, kde došlo k narušeniu dôvery. Dôvera je kvietok, ktorý rastie pomaly. Ak bude naozajstné úsilie na obidvoch stranách, je to možné. Význam pojmov je možno zjednotiť len dostatkom trpezlivého neformálneho obojstranného dialógu. Nerozumiem ti, lebo ma nepočúvaš. Ak chceš rozumieť, musíš počúvať ty... Pokračovanie nabudúce...
Skryť Zatvoriť reklamu