V prvom rade sme museli priestory zabezpečiť pred vandalmi a pred tými, ktorí by nám chceli iba niečo ukradnúť, alebo aspoň poškodiť, aby urobili ostatným a nám na zlosť. Na začiatku to bol dosť problém, lebo nás vyrušovali aj cez sväté omše. Búchali nám po oknách, ak sme ich otvorili, pľuvali dovnútra, hádzali kamene a rôzne odpadky. Nemalo význam sa rozčuľovať a neustále ich odháňať. Človeka a najmä deti totiž baví robiť na zlosť niekomu, kto sa vie nádherne rozčuľovať. Ako sme začali?Uvedomili sme si, že deti, najmä grázlikovia, si nebudú vtedy ničiť priestory, ak ich budú považovať za svoje. Určité hodiny dňa sme mali teda otvorené pre všetkých. Mohol tam prísť ktokoľvek a pri našom starostlivom dohľade si mohol zahrať či už stolný futbal, neskôr aj stolný tenis a biliard. V takomto otvorenom prostredí samozrejme na začiatku vznikali mnohé konflikty a hádky medzi deťmi. Ja osobne nikdy nevyšetrujem pri bitke a hádke kto začal. Nepovažujem za rozumné miešať sa medzi nich. Vždy pošlem von obidvoch. Toho, čo bitku alebo hádku začal a toho, kto sa nechal vyprovokovať. Týmto som docielil aj to, že mi deti nechodia žalovať, ale problémy si vyriešia sami medzi sebou.Okrem takéhoto otvoreného prostredia sme však potrebovali vybudovať si partiu detí, na ktorých by sa dalo spoľahnúť. Po hodinách pre všetkých nasledovala svätá omša, na ktorej sa mohli deti zúčastniť, alebo mohli odísť domov. Po svätej omši sme ešte vždy mali na chvíľočku otvorené, ale iba pre tých, ktorí boli na svätej omši a správali sa tam slušne. Už to, že sa museli určitý čas správať disciplinovane, bolo pre nich výchovné. Na túto druhú časť už typický "grázli" nechodili. Vedeli, že môžu prísť na druhý deň, keď budú hry pre všetkých, a keď sa od nich nebude nič vyžadovať. Tak sa nám postupne podarilo docieliť to, že tieto priestory považovali za svoje aj grázli a postupne prijali to, že netolerujeme zlé správanie v týchto priestoroch.Ďalšou dôležitou zásadou, ktorú sa usilujeme vniesť do prostredia, je nepoužívanie absolútnych trestov. Deti, najmä dospievajúce, majú niekedy dni, kedy sa nedokážu vpratať do kože. Aj sami priznajú, že v ten deň sa s nimi nedá. Niekedy ich "šajba" chytí aj na celý týždeň. Ak nastal takýto prípad, dávali sme si pozor na to, aby sme niektorému z nich nepovedali, že ich tu už nikdy nechceme vidieť. Jemu by sme nepomohli a vyrobili by sme si nepriateľa, ktorý by už tento priestor nepovažoval za svoj, a ničil by ho ostatným. V prípade menšieho vystrájania dostal dištanc na jeden deň, v prípade väčšieho na týždeň. Potom sa mohol vrátiť a pokojne sa zapojiť do aktivít.Aj teraz, keď sa usilujeme mať určité krúžky pre tých, ktorí sa najviac usilujú, niektoré aktivity sú stále prístupné pre všetkých, bez toho, aby to bolo pre nich náročné. Dvakrát do mesiaca robievame aj diskotéky, kde prvá časť je určená pre všetkých. Je to "nízkoprahové". Nemusia sa veľmi namáhať, aby splnili podmienky, nemusia "prekračovať" vysoký prah. Musia splniť minimálnu požiadavku. Vnútri nemôžu fajčiť a nemôžu prísť opití a nafetovaní. Potom je prestávka a druhá časť je určená pre tých, ktorí do priestorov chodia častejšie a zapájajú sa do aktivít, ale aj do upratovania a sú ochotní pomáhať menším deťom.Myslím, že na dnes by aj stačilo. Pokračovanie nabudúce...
