V jubilejnom roku don Boscovho kňazstva sa v saleziánskych komunitách zvýšilo úsilie za vyprosovanie nových povolaní. Úsilie bolo odmenené zvýšeným počtom povolaní. Veď len zo Šaštína sa zo 130 študentov rozhodlo 14 piatakov rozhodlo vstúpiť do noviciátu za klerikov.Všetky ústavy sa tešili z bohatstva povolaní, veď všade by privítali aspoň pár ochotných rúk. Saleziáni v Bratislave na Trnávke, ktorá mala vtedy 4 000 obyvateľov, sa rozhodli, že sa pustia do výstavby nových poriestorov. Mali v pláne vystaviť veľkú telocvičňu, sprchy a kolkárne pre mužov. Všetko by to stálo okolo pol milióna korún. Keď sa don Šimončiča pýtali odkiaľ chce vziať na to peniaze, odvetil:- Svätý Don Bosco nemal, budoval a vychovával, my jeho žiaci nemáme, vychovávame a s Božou pomocou a s pomocou mnohých dobrodincov tiež budujeme.Hoci na Slovensku vojnová obluda nezúrila, predsa si občas vyžiadala nejakú daň za to, že vďaka milosti Hitlera sa Slovenská republika v čase vojny mohla rozvíjať v pomernom pokoji.Nemecko 22.júna 1941 bez vyzvania napadlo Rusko. Slovensko muselo do tohto boja zapojiť svoju armádu. Hneď na druhý deň sa na Slovensku začala súkromná mobilizácia, ktorá sa zmenila na všeobecnú. Slováci neboli veľmi nadšení. Jeden z nich to vtedy do kroniky vyjadril takto:- Rusov ako Rusov je nám ľúto, ale komunizmus a boľševizmus treba vyhladiť z povrchu zemského. A to ako sa zdá, môže sa veľmi ľahko stať.O komunistických zverstvách pána Stalina už boli ľudia dostatočne informovaní. O zverstvách Hitlera vedeli vtedy iba zasvätení. Jeho propaganda v okupovaných krajinách sústavne chrlila antisemistické klamstvá. Na Slovensku sa Židia stávali menšinou bez práv a nepotrvá dlho a budú zbavovaní aj svojich životov. Všetko to prebiehalo postupne a čo v najväčšej tajnosti, aby sa Hitlerov plán nestretol s priamym otvoreným odporom. Krídlo okolo Tuku o týchto plánoch vedelo viac. Jedným z nich bolo zbavenia sa prechodného spojenectva s Ruskom.Mobilizácia sa na Slovensku nestretla s nadšením. Bežní Slováci sa cítili ako sluhovia, ktorí pod hrozbou korbáča musia splniť to, čo si vrtošivý pán rozkáže. Mnoho ľudí túto vôľu Hitlera prijalo s plačom a nárekom. Aj vyučovanie na školách sa ukončilo skôr ako po iné roky.Saleziáni cez prázdniny majú najviac práce, a preto ich veľmi zarmútilo to, že niektorých z nich povolali na front. Z Trnávky v Bratislave boli povolaní don Škorec a don Sersen. Večer toho istého dňa sa však vrátili so správou, že budú povolaní neskôr.Koncom júna usporiadali na Trnávke poslednú schôdzu miništrantov spojenú s akadémiou. Na konci všetci dostali zmrzlinu, ktorú daroval majiteľ cukrárne pán Glozner. O dva dni na to boli odmeny za pečiatky, ktoré oratoriáni získali počas roka. Medzi odmenami boli tričká, plavky, okuliare, hracie karty a každý dostal 8 štolveriek.Neboli to vysoké odmeny, lebo po prechode frontu začalo zrazu v obchodoch kadečo chýbať. Stávalo sa, ž niektoré rodiny aj viac dní nemohli dostať kúpiť chlieb.V takejto neľahkej situácii sa saleziáni na Trnávke rozhodli, že vystavia telocvičňu, sprchy a kolkárne pre mužov v hodnote pol milióna. Na Trnávke už vtedy žilo viac ako 4000 obyvateľov. Odkiaľ však na to vziať peniaze. V polovici júla si vymohli na policajnom riaditeľstve povolenia uskutočniť dvojdňovú zbierku po meste.Prvý deň sa do mesta vydalo 75 dvojíc, rozišli sa v Bratislave po uliciach a námestiach a nazbierali 8000 Ks. Na druhý deň 120 dvojíc nazbieralo 7800 Ks. V tom čase to nebola malá suma. Neskôr túto akciu saleziáni na Trnávke zhodnotili slovami: "Nebola dobre zorganizovaná zostava po uliciach a rohoch mesta. Keby sa bol plán na to vypracoval vopred a robila sa dielu lepšia reklama, mohlo sa vybrať dva razy toľko." Našlo sa dostatok ľudí, ktorí boli ochotní pomôcť obyvateľom vtedy najchudobnejšej časti Bratislavy.
