Hneď ráno bolo badať na Dornkappli čulý ruch. Bol predsa najväčší sviatok v roku, keď ľudia stáli "na schodoch", dnes len niekoľko ľudí bolo na svätých omšiach. Od rána sa sťahovali ľudia na vozoch, vozíkoch i pešo a opúšťali so všelijakými pocitmi svoje domy. Klerik Sabo išiel ráno na bicykli do Stupavy. Cesta bola tak zatarasená utekajúcimi ľuďmi, vozíkmi, kárami, vozmi, tankami, autami, delami, že nebolo možné sa pohybovať. Bol to po celej dĺžke cesty jeden obrovský chaos. Pred obedom nás zavolal direktor na malú konferenciu a či skôr na rozlúčku.Dostali sme každý určitý obnos peňazí a stravy si mohol vziať, koľko si chcel a každý už bol viac-menej ponechaný na seba, aby sa chránil i zachránil ako najlepšie vie. Boli sme rozdelení, že čiastka pôjde do Šaštína a časť do Trnavy. Tu čoskoro prišla spoľahlivá správa, že už vlaky prestali chodiť. Z ústavu sme videli smerom k Trnave husté požiare. Front sa blížil míľovými krokmi. No predsa sme ostali doma až do večera, aby sme videli, čo sa bude robiť, v nádeji, že možno ostaneme aj doma, nech sa robí, čo chce. Lenže večer prišlo na Dornkappel niekoľko sto policajtov a vojakov a chodili z domu do domu a vyháňali ľudí. Aj my sme museli preč.Teda naložili sme svoje veci na vozík a išli sme na Miletičovú. Dom ostal prázdny, skoro všetky dvere odomknuté. Išli sme azda aj s pocitmi, že sa tu viac nevrátime. Na Trnavskej ceste bola veľká tlačenica karaván. Tí zadní sa tlačili dopredu, lebo už mali Rusov za pätami a cesta ten nával nestačila zdolať. Na ceste sme videli, ako napr. jedna matka z Dornkapple išla s 8 malými deťmi do mesta do tunela. Na chrbte niesla niečo potravy. Čo bude s nami, ak by sa to tu dlhšie zadržalo? Už za noci sme prišli na Miletičovú, kde nás láskavo prijali. Spali sme dolu, na dolnej chodbe. Boli sme skoro istí, že to nemôže dlho trvať, nakoľko sme nevideli nijakú prípravu na obranu."V ústave v Michalovciach bolo v tom čase ubytovaných 60 chovancov. Všetko mal na starosti direktor Jančovič, ktorý tu bol ešte vždy len sám. Pre nedostatok personálu oratórium nebolo v činnosti. Riadna činnosť začala až v máji po príchode spolubratov.V Bratislave v tom čase bol zmätok. Druhého apríla máme zapísané toto: "Ráno sme sa prebudili akýsi vyčerpaní a zronení. Bolo to až vysilujúce pre nervy, keď sme kde-tu videli ustupujúcich Nemcov a počuli výstrely. Niet divu, že to niektorí nevydržali a vydali sa na cestu do Šaštína pešo. Z našich išli pán Zubal a pán Mandrlák, ktorí sa k nám už nevrátili a Jožo s Ondrejom. Okolo deviatej hodiny sa strhli boje. Po celý deň bol delostrelecký súboj. Po celý deň sme sa skoro bez prestania modlili ruženec v kryte pod ústavom, kde sme mali prenesenú i sviatosť oltárnu. V mysli sme často zaleteli aj na náš milovaný Dornkappel a každý by bol rád vedel čo je tu nového, ale nebolo možné nijako sa to dozvedieť. Najobávanejšie boli delá na Kolibe. Časom sa zdalo, že sa až zem trasie, že sa ideme prepadnúť, alebo že sa už všetko na nás rúti. U nás jedinou odpoveďou na to bola modlitba a tak nás i prekvapila noc. Na jedlo málokto pomyslel cez deň. I večer väčšinou sme spali tak, ako sme vo dne sedeli, takže sme ráno vstávali vyčerpaní.Hneď ráno bola akási prestávka, úplné ticho vonku. Je to azda ticho pred búrkou? Zaiste. Za chvíľu sa spustila taká paľba, zakročilo letectvo i ruské kaťuše, že sme mysleli, že už je koniec a že sa celý svet rúti do záhuby. Za chvíľu všetko utíchlo, no nikto nemal odvahy ísť pozrieť von, čo sa stalo. No jednako za chvíľu prišla správa,, že neďaleko nás je veľký požiar. Bola to celá Krížová ulica, ktorá horela aj s tamojším mlynom. Boje takto trvali s nezmenenou prudkosťou až do večera i cez noc.Ráno, štvrtého apríla sme vstávali, keď k nám príde nečakaný hosť. Prvý Rus. Dozvedeli sme sa radostnú správu, že Nemci z veľkej čiastky už vyprázdnili mesto. Prišiel prezrieť ústav, či tu nie sú uschovaní Nemci. Jedného nám predsa zastrelili na chodbe. Do večera bolo tých Rusov až veľa. Pod rúškom hľadania Nemcov brali, čo sa dalo. Po celom meste boli veľké rabovačky. Rusi i domáci "ešte horší" brali, čo sa len dalo. Odpoludnia išli Dp.Skácel a Galbavý pozrieť na Dornkappel a na večer doniesli správu, že ústav "stojí", že nejaká škoda bude, ale to hlavné v "baniach" nám nenašli."V tých dňoch sa ukázali "praktické" výsledky Košického vládneho programu. Ten odsúdil na odsun 23% obyvateľov, tých ktorí boli nemeckej a maďarskej národnosti, zakázal všetky maďarské a nemecké školy a poštátnil všetky katolícke a konfesionálne školy na Slovensku, nadekrétoval konfiškácie majetkov "škodcov a kolaborantov", rozpustil a zakázal všetky politické strany, ktoré do roku 1938 pôsobili na Slovensku okrem komunistickej a sociálnodemokratickej. V roku 1935 mali tieto strany takmer 75%. Nemeckú totalitu začala striedať druhá...Slovenská republika prestala existovať na poslednom zvyšku svojho územia. Krátko predtým odišiel Tiso s vládou pod ochranou nemeckých vojsk do Rakúska.
