Práve anonymita vnáša do týchto "diskusií" určitú dávku neviazanej slobody vo vyjadrovaní sa. Pamätám si, že ešte v roku 1998 som na diskusnom fóre planet.chat, (pokec ešte nefungoval) urobil jeden pokus. Prihlásil som sa do diskusie pod dvoma rôznymi nickmi. Jeden nick bol študent a druhý študentka (myslím Zuzicka). Celkom pekne sme si s ostatnými úplne nezáväzne pokecali, ba dokonca sme si dohodli aj stretnutie s viacerými diskutujúcimi v Banskej Bystrici. Na toto stretnutie ich pozvala práve tá "študentka", ktorá akože študovala v Banskej Bystrici na Pedagogickej fakulte. Pritom dvaja z diskutujúcich boli mnou vymyslené imaginárne postavy. Na to stretnutie som nešiel, a tiež som nevedel, či ďalší dvaja nebol tiež iba jeden, ktorý tiež ako ja možno skúšal, čo anonymné diskutovanie prináša.Pokecali sme si ako rovný s rovným, anonym s anonymom. Všimol som si, že niektorí sa už vtedy poznali a vymenili si medzi sebou niektoré osobné údaje. Možno pravdivé a možno nie. Badal som tam aj určitú stádovitosť. Ak sa na niečo nadávalo, nadávali skoro všetci, ak sa niečo považovalo za dobré, považovali to skoro všetci. Väčšinou sa tak či tak kecalo o ničom, a diskusie boli jedna jak druhá. O nejaký čas ma tieto nezáväzné diskusie prestali baviť, predstavil som sa ako kňaz a po pár minútach sme odišli kecať do súkromia nejakej izby o náboženských témach. Pamätám si, že ešte v roku 1998 som dal prvé požehnanie cez internet do Kanady.Táto komunikácia mi v podstate nahrádzala nedostatok komunikácie na mojom prvom pôsobisku, kde som si ako kaplán veľmi nerozumel so svojím farárom, ktorý chodieval spávať už okolo deviatej večer. Keď som prešiel na iné pôsobiská, mal som dostatok priamej a reálnej komunikácie s ľuďmi, a nepotreboval som komunikovať niekde inde. Zvýšené komunikovanie, prípadne kecanie na nete, nastalo vtedy, keď som začal blogovať. Dosť často som sa vtedy zapájal aj do nezmyselných, stále rovnakých a nič neriešiacich, akože diskusií. Nevedel som, ako sa mám vyrovnať s tými, ktorí iba útočili a rozprávanie s nimi neprinášalo už nič unikátne. Bolo stále o tom istom.Skúšal som sa radiť s niektorými serióznymi diskutérmi, ktorí to už riešili predo mnou, a tí mi poradili, aby som si ich prestal všímať, aby som ich zaradil medzi "ignorovaných". Napísal som aj dosť kontroverzný článok, kde som dal nerozumnú požiadavku, aby sa tí, ktorí so mnou chcú diskutovať, stali blogermi a uverejnili niečo o sebe, a aspoň jeden článok. Hľadal som nejaký kľúč, ktorý by mi pomohol rozdeliť diskutérov na tých, čo iba (chatujú - preklad je tuším kecajú, nezáväzne sa bavia) a na tých, ktorí komunikujú. Tento článok mi napriek viacerým nedostatkom priniesol jedno veľké pozitívum. Privial pod článok skoro všetkých tých, ktorí mi už dlho pili krv, a s ktorými diskusia už neprinášala nič unikátne. Za jediný deň som do zoznamu ignorovaných zaradil viac ako dvadsať nickov.Odvtedy som pokročil trochu ďalej. Keďže sa mi v diskusiách už neobjavujú príspevky týchto "chatujúcich", mám lepšiu možnosť sústrediť sa na tých ostatných, skutočne komunikujúcich, pretože vnášajú niečo nové, unikátne. Občas si rozbalím príspevok niektorého z ignorovaných, či náhodou opäť nepíše niečo, čo som od neho už viackrát nečítal a porozmýšľam, či ho zaradiť späť do diskusie. Ak sa v diskusii objaví niekto nový, pokúsim sa s ním skontaktovať cez krátke správy, aby som sa presvedčil, či s ním budem, alebo nebudem debatovať. Je samozrejme, že naďalej uprednostňujem tých, ktorí uvedú svoje plné meno, no niektorí sa mi chcú predstaviť a iným nie, budem to teda rešpektovať. Viem, že je to zmena môjho názoru, a viem aj to, že svoj názor mám právo zmeniť, a predpokladám, že nájdem ešte lepší spôsob, ako vyťažiť z diskusií, ktoré sú komunikáciou. Je to o výbere. Každý má právo si vybrať s kým na internete bude komunikovať a s kým nie.Možno mi aj tento článok stiahnu z titulky ako ten prvý, hoci tento sa netýka iba SME-čka. Pokúšam sa tu hľadať odpoveď na to, ako reagovať na tých, ktorí nechcú komunikovať, iba chatovať, aj napriek tomu, že viacerí pod konkrétnym článkom majú záujem o serióznu komunikáciu. Zároveň sa chcem ospravedlniť všetkým, ktorých môj predchádzajúci článok rozčúlil. Mrzí ma najmä to, ak ublížil tým, ktorí aj napriek tomu, že komunikujú anonymne, komunikujú skutočne na úrovni. Chcel by som ich poprosiť, aby popri kritike, nezabudli začínajúcich autorov, aj pochváliť, ak sa im niečo páči. Nás ostrieľanejších už toľko chváliť netreba, poteší nás skôr konštruktívna kritika. Prajem všetkým pisateľom článkov na internete, aby sa pod ich článkami komunikovalo, a nie iba kecalo.
