Po noviciáte prichádzajú do Turína na Valsalice študovať prví z nich. Boli to Karlubík, Kostolánsky, Michal Rafajdus a po oneskorenom zložení sľubov aj Jašík. Direktorom tam bol Vincenzo Cimatti, ktorý mal už naplánovanú cestu do Japonska a čakal na schválenie predstavených. Bol to láskavý človek, zosobnená dobrota, prívetivosť, skromnosť a súčasne vzdelanosť, pedagogická odbornosť dovŕšená saleziánskou láskavosťou, pracovitosťou a hudobným talentom. Bol profesorom literatúry a pedagogiky. Miloval hudbu, komponoval, hral, nacvičoval. Jeden z našich klerikov pri mesačnom rozhovore pocítil jeho láskavosť a nežnosť v takej miere, že sa od toho až zapotil. Len čo vstúpil do jeho izby, vyskočil Cimatti neznámemu návštevníkovi v ústrety. Usadil ho na diván a hneď ho zasypal otázkami: - Ako sa máš? Ako sa ti tu páči? Máš aj nejaké ťažkosti? Učenie ti ide? Neboj sa! Tu ti bude dobre. Tu je don Bosco medzi nami. On má aj teraz rád svojich synov. Najmä tých, ktorí musia prinášať väčšie obete, aby si osvojili cudzie zvyky, atď... Takú láskavosťa pozornosť náš klerik ešte v živote neskúsil! Bolo toho priveľa! Až sa zapotil. Ktorýsi z našich klerikov sa zveril Cimattimu, že v talianskej literatúre a najmä čítanie od Boccaccia nepovzbudzuje k dobrému, ochotne mu prisvedčil: - Ah, Boccaccio sporcaccio! - Boccaccio je sviniar, netráp sa s ním. Už Janko Hlubík povytŕhal niektoré listy z Česko-talianskeho slovníka od Rusinského, obsahujúce niektoré výňatky z Boccacciových noviel pre ich neslušnosť.
