Urobili sa potrebné prípravy a už 26.augusta do Trnavy prichádza štvrtá a piata trieda zo Šaštína. Posledný augustový deň tu prišli pozrieť aj externisti, ktorí nebudú bývať v ústave. Študentský národ je živý a využíva na zábavu a hry všetky priestory. Keďže ústav v Trnave nemal vlastné ihrisko, ale iba dvor s kvetinami, kvety už nemali kedy dokvitnúť. Jeden z profesorov, keď videl tú spúšť, ktorá zostala z kvetinovej záhrady, sa žartovne spýtal študentov: - Je to pravda, že kam prídu saleziáni, tam tráva nerastie? Tí museli uznať, že to asi bude tak. Oveľa viac ako záhradu tam potrebovali ihrisko, pretože chlapci sa dlho nevydržia pozerať na kvetiny. Keď vidia kúsok rovnej plochy, hneď vedia, že sa dá využiť lepšie, ako len na okrasu. Do Trnavy spolu so žiakmi odišiel aj šaštínsky direktor Dr.Sersen a v Šaštíne sa direktorom stáva bývalý prefekt don Janovič. Tento rok sa k štyrom doterajším známkam zaviedli aj päťky. Študenti sa však rýchlo prispôsobujú. Kým boli štvorky, niektorí sa učili na trojky, teraz keď sú aj päťky, tak sa povezú na štvorke. Prvý septembrový deň roku 1936 sa v Trnave začína škola. Ráno po svätej omši raňajkách odchádzali externisti do gymnázia v sprievode svojich asistentov. Veci na slúženie svätej omše si v ústave zatiaľ požičiavajú, a aj zariadenie nábytkom je slabé. Predstavení v Trnave to veru nemali ľahké pripraviť všetko, čo potrebovala škola. Hňeď prvý rok ju navštevovalo vyše 100 študentov. Aj tento rok pribudli saleziánom čerstvé sily. V Ľubľane boli vysvätení štyria noví kňazi. Bol to Anton Mihálik z Dolného Dubového, Augustín Pozdech z Hrnčiaroviec a Ján Vizváry z Veľkého Kovaľova. Bude vysvätený aj misionár Štefan Fabera, ktorý študoval v Ríme, a mal ísť do Madrasu v Indii. Štefan Fabera nebol v tomto roku sám, ktorý zacítil misionárske povolanie. V septembri 1936 odišlo na misie šesť slovenských saleziánov. Do Japonska odchádza Jozef Figura z Veľých Šenkvíc, ktorý má už brata misionára na Kube, klerik Ján Černý z Humeniec pri Šaštíne ide do Ekvádoru, klerik Štefan Pechočiak zo Šrobárova na Matto Grosso, klerik Baltazár Szabó z N.Ďaly na Siam, laik Jozef Forner z Hrnčiaroviec do Japonska a Rudolf Palkovič z Hrnčiaroviec do Peru. Jeden z nich, don Figura svoj odchod na misie neskôr opísal v knihe "Spod Tatier pod Fudžijamu" takto: "Nechcel som ísť do Japonska len tak naprázdno. Otec Cimatti nám odporúčal, aby sme priniesli aj nejaké peniaze na stavbu nových kostolov, na novú priemyselnú školu v Tokiu, na udržiavanie domova pre starých a domova pre siroty. Dozvedel som sa, že otec Cimatti má vždy prázdne vrecká. Preto som chodil po nedeliach po okolitých farnostiach, všade som mal svätú omšu a kázeň. A ľudia vediac, že idem na misie, boli naozaj štedrí. Navštívil som v Nitre otca biskupa Dr. Karola Kmeťku, ktorý bol veľkým podporovateľom misií a obdivovateľom saleziánov a chcel ich mať čím skôr aj v Nitre. Dal mi na cestu svoje požehnanie a štedrú finančnú podporu. Štedro ma obdaril aj trnavský biskup Dr.Pavol Jantausch, ktorý bol hrdý, že z jeho diecézy ide do misií pracovať rehoľný kňaz. Rozlúčka s rodnými Šenkvicami bola 8.septembra na sviatok Narodenia Panny Márie. V blízkej obci Cerové, skade pochádza moja matka, boli vtedy hody. Pri kaplnke, ktorú vraj dal postaviť môj dedko Blažej Prikryl, mal som slávnostnú rozlúčkovú svätú omšu a kázeň. Zišiel sa tu veľký zástup mojich rodákov. Keď som videl ich dojatie a matku, ktorá neďaleko pódia plakala, div som sa cez kázeň nerozplakal i ja. No sľúbil som, že misionári obyčajne po desiatich rokoch môžu prísť na návštevu do rodného kraja, teda je nádej, že sa čoskoro uvidíme. Hneď na druhý deň som odchádzal zo Šenkvíc. Rodáci chceli vedieť, ktorým vlakom pocestujem, dychová kapela ma chcela odprevadiť z domu až na stanicu, ale ja som ich odhovoril. Predsa však, keď som už bol v polovici cesta na stanicu, na veži začali vyzváňať zvony. No reku ešte to bolo treba. Hoci bol pracovný deň a veľa ľudí bolo na poli, dosť veľký zástup mi prišiel dať na stanicu zbohom. Pri tejto rozlúčke mi ani na um nezišlo, že to bude trvať celých dvadsaťosem rokov, kým zasa uvidím svojich drahých a rodný kraj. Mamenka pri rozlúčke stále plakala a ničím sa nedala potešiť. Vždy snívala, že keď už Tonko odišiel do misií, aspoň ja zostanem doma na Slovensku, že dostanem nejakú faru a ona bude pri mne až do smrti... Aj o mňa sa bála, mnohí mali o misiách pomýlené predstavy. Nazdávali sa, že všade sú ľudožrúti, krokodíly a jedovaté hady, ktoré na každom kroku ohrozujú misionára..." O saleziánoch bolo známe, že sa pustia do všetkého, čo by mohlo zabaviť mládež. V lete 1936 na Miletičovej prišli s myšlienkou postaviť na dvore kolotoč. Vedeli, že takto by mohli pritiahnuť veľa mládeže, preto dlho nerozmýšľali a už v septembri do oratória pribudol tento nový druh zábavy. Nezabudlo sa ani na vojakov, ktorí chodievali do oratória a končila sa im vojenčina. Saleziáni usporiadali pre nich akadémiu, na ktorej bolo vyše 130 vojakov na čele so svojím duchovným, majorom Kovalčíkom. Každý dostal na pamiatku ruženec a nejakú knižku. Hoci škola v Trnave už bežala od začiatku septembra, oficiálne otvorenie ústavu bolo až 15.novembra 1936. Na slávnosť, ktorá sa konala v invalidskom kostole, prišli aj študenti zo Šaštína. Ešte pred slávnosťou mali študenti z Trnavy pozháňať ľudí na túto slávnosť, pretože mnohí ľudia v Trnave saleziánov ešte nepoznali. Mali za úlohu rozniesť známym okolo dvesto brožúr "Saleziáni v Trnave". Slávnosť otvorenia sa dobre vydarila, odslúžiť svätú omšu bol pozvaný pán biskup Dr.Jantausch. Poobede bola akadémia a opereta "Rybár Marek" určená pre mládež. Večer sa program opakoval pre dospelých. Ústav v Trnave slúžil ako internát pre stredoškolákov, ašpirantov a oratórium.
