Zatiaľ sa do úkrytu pod ústavom zhromažďovali obyvatelia s najnutnejšími zásobami. Prichádzali najmä matky so svojimi najmenšími. Večer o trištvrte na sedem nastala ostrá paľba medzi zvyškami nemeckých jednotiek a Červenou armádou. Paľba trvala celých 28 hodín, teda až do piatku večera. Kaďže sa rozprávalo, že Nemci odvádzajú slovenských mužov a mládencov do svojej armády, naši klerici sa rozišli po okolitých dedinách na fary, alebo ku známym. Novici zasa odišli ten istý deň i so svojimi predstavenými do šaštínskych lesov a odtiaľ na Hrabovec. V lese "náhodou" zablúdili a to im zachránilo život. Kaby totiž neboli zablúdili, dostali by sa do ostrej paľby. Rozumie sa, že my v tej "náhode" vidíme zrejmú ochranu Matky Božej. Na Hrabovci ich ochotne prijal a niekoľko týždňov hostil horár pán Bittner. Hrabovecká horáreň ukrytá pred vojnou vo voňavých borových lesoch bola teda nejaký čas saleziánskym noviciátom.Ruskí vojaci vnikli popoludní do šaštínskych borov. Keď ostrá paľba neprestávala, všetci sme sa zniesli na prízemie ústavu a ostatní kňazi išli do úkrytu potešovať ľudí. Niektorí spolubratia sa zas utiahli do chrámu. Len pred troma mesiacmi sa odstránilo lešenie a zvonka i zvnútra sa dokončili hlavné opravné práce, na ktoré sa vynaložilo vyše 2 milióny korún. Bohužiaľ, zachraňovať sa nedalo nič, Len Sviatosť Oltárnu sme preniesli do farského úradu a kňazi si vzali sväté oleje na posledné pomazanie. Granáty a míny dopadajú na kostol, na Šaštín a Stráže. Priečelie pútnického chrámu dostalo 48 ťažkých zásahov. Srdce nám išlo puknúť od žiaľu, keď sme videli ako míny a granáty vŕtajú múry a ničia to, čo detinská láska mariánskych ctiteľov z celého Slovenska opravila.V duchu prosíme, aby sama Matka Božia zakročila. Len ona nám môže pomôcť. My sme slabí. Preto sme aj nechali jej milostivú sochu na oltári a nechceli sme ju ukryť, hoci nám to naši veriaci naliehavo odporúčali. "Nie! - vraveli sme - Sedembolestná ostane na svojom tróne. Ona svoje miesto neopustí a zachráni i svojich zverencov, ak si to zaslúžia." A dobre sme spravili. Granáty a míny sa neodvážili do vnútra kostola... V úkryte pod budovou ktorá sa cez paľbu otriasala, sme sa modlili spoločne svätý ruženec. Noc zo štvrtka na piatok sa nám zdala nekonečne dlhou, lebo bola veľmi strašná. Keď len na chvíľočku prestala paľba, šli sme sa pozrieť von, čo sa deje, či voľakto nepotrebuje duchovnú pomoc a útechu. Vojaci nám však nedovolili opúšťať ústav. varovali nás, že je to nebezpečné. Obyčajne sme sa museli vrátiť späť. (čSZ júl-okt46,63)Na druhý deň, 6. apríla, saleziáni na Trnávke dostali návštevu: "Čo bolo najhoršie, večer prišlo plno ruských vojakov na vozoch a obsadili nám dvor a skoro celý dom. Ponechali nám len kostol a izbu asistentov, kde sme sa všetci nasťahovali a ešte jednu izbu. Aj kuchyňu nám zobrali. Zle, veľmi zle sme sa mali za nasledujúcich niekoľko dní, kým sme tu mali "hosťov". Vykopať sme si nič neodvážili a vonku sme nemali nič. No postarali sa o nás dobrí ľudia, takže i teraz sme to najpotrebnejšie mali. Iba ak bolo niečo, na kachliach sme si zohrievali. Zle bolo už i z tej strany, že prv sme mali plno kuchárov a teraz nikoho. Pán Harnoš išiel do Šaštína ako vojak, pán Grznár tiež ako vojak je asi doma, Ondrej a pán Antal šli tiež do Šaštína, nuž nezostal nám nikto. V týchto dňoch vyšiel rozkaz odovzdať rádiá, tak sme ho i odovzdali i tak to bol majetok HSĽS." (BAT 261)V Šaštíne v ten deň ráno o 4 hodine silný výbuch zatriasol budovou a kostolom. Nemci pred ústupom vyhodili do vzduchu most medzi Šaštínom a Strážami. Pri exoplózii boli značne poškodené okná na budove i na kostole. Sklo sa rozbilo na prach. Obrovský tlak vzduchu bolo cítiť i v podzemnej chodbe pod kostolom, kde sa skrývalo do 300 osôb. Bol to práve prvý piatok v mesiaci apríli. Kňazi ten deň neslúžili svätú omšu, lebo všetci stále boli pod krížnou paľbou. Ale šaštínski farníci nevynechali pobožnosť prvého piatku ani v týchto kritických chvíľach. V úkryte pod ústavom to vyzeralo ako v katakombách. Vonku pišťanie striel, výbuchy mín a granátov a vnútri v úkryte si ľudia so slzami v očiach konali svoju generálnu spoveď ako zaopatrenie na večnosť. Mladý kňaz bez liturgického rúcha podáva sväté prijímanie veriacim aj kňazom. Veriaci strávili v úkryte celý piatok, lebo paľba neprestávala. Mnohí sa nemohli zdržať a len čo boj prestal, začali sa rozchádzať do svojich domov. Mnohé boli poškodené, iné zasa vykradnuté.Keď prešiel front v Šaštíne, v ústave bola zriadená civilná nemocnica. Mnohí mužovia a ženy sa prihlásili a pomáhali trom lekárom, ktorí boli u saleziánov evakuovaní. Prinášali k nim mnoho chorých z okolia a tiež mnohých vojakov. V súvise s frontovými udalosťami bolo v Šaštíne sedem mŕtvych. Počet ranených sa množil najmä z radov mládeže. Niektorí totiž neposlúchli varovania a hrali sa s výbušninami. V boji o Šaštín padlo i mnoho udatných ruských vojakov, ktorých saleziáni pomáhali vojenskej správe pochovávať. (čSZ júl-okt46,64)Saleziánsky ústav sa zmenil na ubytovňu pre ľudí bez prístrešia: "V Šaštíne hneď 7. apríla ráno prosili niektoré rodiny zo Šaštína a okolia o prístrešie v našom ústave. Ich domy boli poškodené, alebo ohrozené. Dostali k dispozícii triedy, študovne a spálne chovancov. Tak sa do ústavu nasťahovalo asi 450 osôb. Neskôr ich počet vzrástol aj s prechodnými do 500 osôb. Vďačne sme sa podelili so skromnými zásobami ústavu, čo nám ešte zostali. "Keď už v ústave, tak potom aj disciplína ústavu!" - hovorievali noví obyvatelia nášho domu. Denný poriadok sa prispôsobil zvyčajnému poriadku chovancov. Spoločné vstávanie, spoločné práce, bohoslužby a spoločná strava. Všetci sa spoločne schádzali aj na večerné modlitby. Vyzeralo to ako prvá kresťanská obec z apoštolských čias. Bol to ozaj krásny pohľad vidieť lekára a robotníka, učiteľa a žiaka ako sa na kolenách spoločne modlia večerné modlitby. Tieto občas prerušovali otrasy delových výstrelov, ktoré k nám doliehali z Břeclavy a Hodonína... Ľudia najradšej čakali na "večerné slovko. V časoch tohto mnohostraného nebezpečenstva dobre padlo každému slovo kresťanskej útechy a nádeje. Keď niekedy toto večerné slovko vystalo, naši "prisťahovalci" sa ho naliehavo dožadovali." (čSZ júl-okt46,65)Podľa toho, čo opisuje kronika na Trnávke, život sa sa do normálu bude dostávať asi poriadne dlho: "Konečne 11. apríla odišli Rusi. Deo gratias! Lenže zanechali toľko špiny a hnusoby, takže nám na dlhý čas zostalo plno práce po nich. Dnes išiel klerik Sabo s dvoma chlapcami zakopať dvoch padlých, ktorí boli len nedostatočne prikrytí zemou, takže nohy im trčali von. Na druhý deň v kostole je málo ľudí, lebo podľa "najmodernejšieho" systému chytajú chlapov a musia ísť na celý deň zadarmo, bez jedle a odpočinku ťažko pracovať. Toto sa opakuje deň čo deň a chlapi sa skrývajú. Keďže je nám veľmi dlhý čas, zohnali sme aspoň niekoľko chlapcov a hráme longo. Od vojny je zastavená v meste všetka doprava, čo je pre Dornkappel najhoršie. Chodíme do mesta bicyklom, lenže ten sa nám často kazí." (BAT 261-262)
