Slováci videli, že vláda Česko-Slovenského štátu sa nedokáže postaviť za ich záujmy, preto sa rozhodli, že je načase, aby si postavili vlastnú vládu, ktorá by v Česko-Slovensku mala právo rozhodovať o slovenských veciach. Politické strany na Slovensku už dlhšie rozmýšľali o vyhlásení autonómie. Proti autonómii vystupovali jedine marxistické strany.Čas vyhlásiť túto autonómiu prišiel 6.októbra 1938. Vtedy sa v Žiline konala schôdzka výkonného výboru Ľudovej strany. Na tejto schôdzke bola podpísaná tzv. Žilinská dohoda o spolupráci všetkých nemarxistických slovenských strán a bola tam tiež vyhlásená dlho očakávaná autonómia.V Žiline bol vydaný manifest, ktorý zdôrazňuje sebaurčovacie právo slovenského národa. V tomto manifeste bolo jasne napísané, o čo ide Slovákom:Mníchovská dohoda štyroch veľmocí podstatne zmenila štátne a politické pomery v strednej Európe. My Slováci, ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme. Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi a tak prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe v duchu kresťanskom.Vytrváme po boku národov, bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia.Sme za mierové vyriešenie sporných problémov v duchu mníchovskej dohody.Protestujeme čo najrozhodnejšie proti tomu, aby hranice Slovenska určované boli bez nás, bez plnoprávnych zástupcov slovenského národa. Žiadame medzinárodnú ochranu slovenskej menšiny v cudzine.Žiadame rýchlu demobilizáciu.V duchu samourčovacieho práva žiadame okamžité prevzatie výkonnej a vládnej moci na Slovensku Slovákmi. Víťazstvo samourčovacieho práva znamená pre slovenský národ víťazné zakončenie nášho dlhoročného boja.Nech žije sloboda slovenskéhonároda! Nech žije slovenská vláda na Slovensku!Slovensko by vyhlásenie o sebaurčení pravdepodobne nemohlo urobiť, keby nemali "v talóne" nejakého mocného spojenca. Z textu vyhlásenia je zrejmé, že Rusko to nebolo a že za "spojenectvo" bude potrebné odviesť daň podieľaním sa na spoločnej "politike" s budúcim spojencom. História ukazuje, že týmto spojencom bolo fašistické Nemecko. O naše územie malo záujem aj Rusko. Ich politika gulagov však už bola známa a tak sa obrátili na mocnosť, ktorá o našu strategickú polohu mala záujem. Dnes už vieme prečo, a aj to, ako to dopadlo...Radostná správa o vyhlásení autonómie sa rozniesla po Slovensku rýchlosťou blesku. Všetci Slováci mali veľkú radosť z toho, že dlhoročný boj za národné práva priniesol konečne výsledky. Po celom Slovensku zavládla veľká radosť. Na Trnávke túto radostnú náladu opísali takto:"V sobotu 8.októbra o 8. hodine prišli všetky dietky ľudovej a meštianskej školy do kostola na poďakovanie sa Pánu Bohu za dobrodenia a za blaho vlasti. Všetkých bolo asi 1 300. Boli tu i všetci učitelia nehľadiac na náboženstvo a národnosť. Spievali sme Bože, čos ráčil, Ó Mária, Matka naša..."Na druhý deň na Trnávke po požehnaní bolo prvé "bábikové" divadlo. Saleziánom záležalo na celej farnosti a preto nemohli zabudnúť ani na tých najmenších. Javisko ešte nebolo hotové, ani svetlo nebolo zavedené, lavice boli prenesené z kostola. Na nich sedeli chlapci. Dievčatá sa tisli, stáli, alebo kľačali na zemi, bolo treba zakročovať, kričať. Vstup bol voľný a vstupné dobrovoľné.Po vyhlásení autonómie nastal na Slovensku čas upokojenia. Na Trnávku sa v polovici októbra vrátili z mobilizácie don Škorec s don Sersenom a hneď sa pustili do prerušenej práce. Spolubrat Csabák sa na Trnávku nevrátil a neskôr pripadol pod Maďarskú inšpektóriu.
