"Mali sme niekoľko sporov s Ministerstvom zemědelství, ktoré malo patronát nad naším kostolom. Toto ministerstvo skoro každý rok žiadalo apoštolskú administratúru v Trnave, aby vypísali konkurz na šaštínskeho farára. Pre nás to bolo nežiadúce, pretože patronát mohol vybrať za farára aj nesaleziána. Pán biskup Jantausch mi to zakaždým oznámil v Trnave ale zároveň ma aj potešil, že do Prahy odpovedá toto:- Pre nedostatok svetských kňazov nateraz nemôžem postrádať saleziánov v Šaštíne.A tak sa to ťahalo z roka na rok. So správcom Steiskalom som mal ešte jeden spor. On ako zástupca patronátu si bez môjho vedomia dal pre seba ohradiť prvú lavicu pred oltárom. Avšak jeho personál sa zriedkakedy ukázal v nedeľu v kostole. Starší veriaci na to stále šomrali: - Lavica je prázdna a my musíme cez svätú omšu stáť. Jedného pekného dňa oboje dvierka na lavici zmizli... Dostal som ostrý prípis od Lesnej správy, že ak sa tie dvierka naskutku nevrátia na pôvodné miesto, na moju zodpovednosť dá celú vec vyšetriť četníkmi. Ja som mu odpovedal, že chybu spravil pán správca, že mi to neoznámil úradne, tak nečudo, že voľakto ich zas neúradne odpratal. A patronát už má svoju rezervovanú lavicu v oratóriu nad oltárom, kde vás nikto nemôže kontrolovať, či ste, alebo nie ste prítomní na bohoslužbách v kostole. Nakoniec sa správca uspokojil so všetkým, ba ma i pozval na svadbu svojej dcérky..." Prvé dva-tri roky pobytu saleziánov v Šaštíne sme posielali našich aspirantov do noviciátu do Radny v Juhoslávii. Bol to napr. Žilka, Jančovič, Šoltýs, Strečanský...Každý rok pribúdali v Šaštíne aj nové výpomocné sily z Turína, alebo z Ríma. Prišiel Guniš, Fr.Sersen, Hlubík, Lednický, Janovič, Staššo...Za asistentov a učiteľov prišli A.Košík, Fr.Valábek, Karlubík, Kostolanský, Kolník, pán Rosinský, pán Kolarovič a iní. Za vydržiavanie novicov a klerikov v Juhoslávii prichádzali do Šaštína dosť vysoké účty, ktoré sme nedokázali zo šaštínskych dôchodkov hneď likvidovať. Bolo treba čím skôr otvoriť na Slovensku nový saleziánsky dom pre klerikov. Začiatkom roku 1929 sa znova vytvorila otázka fary vo Sv.Benediku a to zo stránky samotného pána dekana Bučeka. Bol ochotný zrieknuť sa fary v prospech saleziánov za výmenu vrábeľského benefícia. A to sa aj uskutočnilo s povolením pána biskupa Jantauscha. Pravda, boli sme ošmeknutí tým, že pán dekan dal nachytro do užívania na 6 rokov veľmi lacno kozárovské farské pozemky svojmu bratovi, ktorý i tak mal v Kozárovciach ostané v užívaní. Je možné, že tento Bučekov kontrakt neskôr Apoštolská administratúra v Trnave zrušila. Sv.Benedik je pútnickým miestom, na ktorom sa uctieva relikvia Božej Krvi z Veronikinho ručníka. Starobylý kláštor pri kostole mal oveľa vhodnejšie priestory pre noviciát aj filozofický študentát ako fara vo Vrábľoch. Tieto priestory však boli väčšinou zanedbané, a tak hneď po príchode, dňa 24.mája 1929 sa saleziáni pustili do ich upravovania. V prvom školskom roku tu bolo 15 slovenských novicov, ktorí skončili v Šaštíne päť gymnaziálnych tried.
