V čase Vianoc vždy bývali odmenení aj najusilovnejší oratoriáni. Saleziáni na Trnávke v tento rok pripravili aj stretnutie Hlinkovej Gardy. Gardisti sa deň pred štedrým večerom zišli v divadelnej sále, aby sa zúčastnili programu "Vianoce gardistu". Po kultúrnom programe všetci dostali poliše, cigarety a nechýbali ani obložené chlebíky. Všetko prebiehalo pokojne, až kým neprišlo k rozdávaniu šiat. Vtedy sa gardisti totiž začali zúrivo hádať ba skoro došlo až k bitke. Rozdeľovanie sa prerušilo a šaty boli odnesené do hovorne.O niekoľko dní, keď horúce hlavy ochladli, prišli si Gardisti pre ne a odniesli si ich do Gardy. Niet sa čomu čudovať, že došlo k bitke. V každom človeku je veľmi silná túžba niečo vlastniť a je niekedy ochotný aj pobiť sa o niečo, zvlášť keď môže niečo dostať zadarmo. Gardisti boli väčšinou obyčajní robotníci - tvrdí chlapi, od akých sa nedali čakať uhladené spôsoby správania.Vianoce na sa Trnávke napriek všetkému vydarili veľmi dobre a zvlášť všetkým utkvela dlho v pamäti polnočná svätá omša. Prebiehala v radostnej atmosfére a hrala na nej aj cigánska muzika. Na sviatok svätého Štefana prišla Hlinkova Garda z Trnávky na svätú omšu v plnej paráde. Pred svätou omšou bola prehliadka nastúpených šíkov, ktorú urobil poslanec Dr.Jozef Šrobár. Potom celebroval slávnostnú svätú omšu, pri ktorj mu miništrovali asistenti Škorec a Marek. Pán poslanec kázal veľmi horlivo. Na kázni vyzdvihol neohrozenosť svätého Štefana ako vzor pre muža, gardistu.Boli sme síce v područí Nemcov, ale mali sme väčšiu samostatnosť ako za Maďarov, alebo za Čechov. Čestní Slováci nenaleteli na zvodné sľuby komunistov, ktorí sa vždy tlačili do vlády, dobre videli, aké ovocie prináša ich "sloboda". V Španielsku "červená sloboda" počas občianskej vojny zavraždila 110 saleziánov, z toho pätnásti boli novici a dve Dcéry Márie Pomocnice.Slováci veľmi dobre vedeli, že len vtedy štát pôjde dopredu, keď sa nájde dostatok obetavých ľudí, ktorí nebudú myslieť len na seba, ale bude im záležať na spoločnom dobre. Vláda sa snažila o to, aby v ľuďoch vzbudila city obetavosti a vzájomnej pomoci. Namiesto matematiky čím viac nahrabeš, tým si bohatší presadzovali matematiku - čím viac si rozdal, tým viac máš.Podľa tejto matematiky vláda vypísala zbierku na zlatý poklad. Ak sa náš mladý štát chcel vo svete udržať, potreboval mať základ pre svoju ekonomiku. Vláda sa obrátila na ľudí a mnohí prinášali svoje rodinné šperky, ba niektorí sa zriekli aj svadobných obrúčok. Namiesto nich prijali oceľové s nápisom "Slovenský štát ďakuje". Súčasťou pokladu bolo aj zlato vyťažené v roku 1939. Aj vďaka obetavosti mnohých jednoduchých ľudí cena slovenskej koruny voči ostatným menám vzrastala.Ani saleziáni nezaostávali za obetavosťou. Hoci zlata a striebra nemali, dávali oveľa viac. Ponúkli svoje sily do výchovy slovenskej mládeže a nebáli sa obetovať mnohých schopných bratov pre šírenie viery aj v misiách. V roku 1939, teda po pätnásťročnom účinkovaní na Slovensku mala táto mladá rehoľa na misiách už 13 kňazov, 15 klerikov a 9 koadjútorov. Túto obetavosť Boh nezabudol odmeniť hojnosťou nových povolaní pre Slovensko.
