Na kúpu kláštora však treba veľa peňazí. V ústave sa už nenájde nič, aj keby prekutali všetky kúty, veď všetko sa dalo na zakúpenie zariadenia. Obrátia sa teda s prosbou na slovenských veriacich, aby im pomohli toto potrebné dielo rozvinúť. V Posle B.Srdca aj vo Sv.Rodine im uverejňujú tento túto prosbu: "Saleziáni sú už na Slovensku, ale bez vlastného prístrešia. Chcú si odkúpiť od štátneho patronátu v Šaštíne kláštor spojený s farou. Dokiaľ sa to nestane, budú musieť umiestniť svojich chudobných chovancov na chodbách farských bytov a vziať si do prenájmu niekoľko izieb v starom zámku. Saleziáni potrebujú tiež hmotnú podporu na zariadenie a na stravovanie svojho dorastu... Kto nám pomôže teraz na začiatku, pomôže nám dvojnásobne. Saleziáni z povďačnosti chcú zapísať meno každého dobrodincu do zvláštnej pamätnej knihy ústavu a uchovávať na večnú pamiatku vo svojom archíve. Tí, ktorí nám darujú, alebo nazbierajú aspoň 100 Kčs, budú naznačení v pamätníku ako spoluzakladatelia ústavu. Mená tých, ktorí nám pomôžu s 1 000 korunovým obnosom budú vytlačené na osobitnej tabuli na chodbách kláštora... Milodary nám môžete posielať do Šaštína." Hoci začiatkom roka 1925 na Slovensku vládne chudoba vo viacerých domoch a mnohí musia ísť za prácou do zahraničia, predsa sa nájdu ľudia, ktorí pomôžu. Mnohé rodiny to skutočne v tom čase nemajú ľahké. Veď na Slovensku za posledné štyri roky muselo odísť za prácou okolo 40 tisíc ľudí. Ich cieľom nebolo len USA, ale aj Argentína, Kanada, Belgicko a Francúzsko. Mnohí musia odchádzať za prácou preto, lebo na Slovensku zatvorili skoro polovicu podnikov. V Čechách je táto situácia lepšia, a preto mnohí idú za prácou aj tam. Robotníci sú nespokojní a hľadajú niekoho, kto by im pomohol. V takejto dobe nespokojnosti sa mnohí obracajú na komunistov, ktorí tvrdia, že sú na strane robotníkov a ponúkajú lacné a ľahké riešenia. Mnohí zo Slovákov im však neveria, dobre vedia ako to vyzerá, keď sa k moci dostanú komunisti. Mnoho sa hovorí o hrôzach, ktoré so sebou priniesla krvavá revolúcia v Rusku a najnovšie sa začínajú šíriť správy o udalostiach v Mexiku. Tam to začalo v roku 1924, keď k moci prišiel prezident Callesa, bývalý učiteľ. Vzal si vzor zo sovietskeho Ruska a preto sa hneď postaral, aby začali väznenia a popravy kňazov, vyučovanie ateizmu v školách a prenasledovanie kresťanov. Za jeho štvorročnej vlády prišlo o život 5 300 veriacich. Cirkev v Mexiku to veru nemala ľahké. Určitá dohoda medzi vládou a cirkvou nastala až v roku 1929, keď ľud povstal so zbraňou v ruke. Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov. Túto vetu mnohí prenasledovatelia kresťanov nedokážu pochopiť, lebo si myslia, že človek svoj život zakončí v hrobe a už nemá na živých nijaký vplyv. My vieme, že tí, ktorí zomreli môžu pomáhať živým. Slovenských saleziánov pribúda nielen na Slovensku a v Taliansku, ale aj na druhom svete. V roku 1925 pribudli slovenským saleziánom traja bratia, ktorí síce nemôžu pomáhať priamo vo výchove mladých, ale môžu v nebi vyprosovať mnohé milosti. Začiatkom januára odišiel z noviciátu vo Folizzo pre chorobu Štefan Hrušovský z Mestečka. Ochorel od veľkého vypätia síl. Odišiel domov s podlomeným zdravím, ktoré sa mu už viac nevrátilo. Keď v polovici januára zomieral, mal radosť z toho, že odchádza na druhý svet ako rehoľník s desaťdňovými sľubmi. O niekoľko mesiacov v máji nám zomreli ďaľší dvaja bratia, ktorí boli v noviciáte v Peru v Arequipa. Bol to 21-ročný Eduard Gábriš a 23-ročný Ľudovít Rafajdus. Svojich rehoľných sľubov sa síce nedožili, ale saleziáni na týchto svojich bratov vo svojich modlitbách pamätajú dodnes.
