Zavolal mi aj jeden priateľ kňaz Ladislav Vrábel, ktorý pracoval s väzňami stál aj pri zrode môjho kňazského povolania. Dal mi návrh, aby som sa spýtal biskupa, či ma nepošle do Toporca. Nechcel som sa nikde pýtať a bál som sa, či to zvládnem. Na druhej strane, splnil by sa mi sen pracovať s Rómami.Nebolo jednoduché sa rozhodnúť. V Ružomberku mi nič nechýbalo, cítil som sa tam dobre. Nakoniec som predsa zavolal biskupovi a oznámil som mu, že som ochotný ísť kdekoľvek ma pošle, aj do Toporca.Nikto sa tam nehrnul, až o niekoľko rokov som pochopil prečo. Prešlo iba zopár dní a takpovediac obratom som dostal menovací dekrét za správcu farnosti v Toporci. Mnohí kňazi si vtedy vydýchli, že tam nepôjdu oni.Priamo v Toporci žilo viac ako 800 Rómov – viac ako polovica obyvateľov a v susedných Podhoranoch ich bolo okolo 1200 – dve tretiny. V celej farnosti som mal na starosti dve tisícky Rómov.Mal som vtedy o Toporci predstavu spred desiatich rokov, že prídem do starej, rozpadajúcej sa fary, medzi divokých Rómov – jednoducho divočina. Napriek tomu som sa tešil a bol som rozhodnutý pomáhať ľuďom vo svojej farnosti zo všetkých síl.Čerstvo poštopkaný som sa teda pustil do sťahovania svojich vecí. V Toporci ma čakalo veľké prekvapenie v podobe veľkej fary a Rómov, ktorí na prvý pohľad boli veľmi kultúrni. Jeden z nich ma privítal takto:„Vitajte pekne pán farár. Aj ten pred vami prišiel taký mladý ako vy a bol tu tridsať rokov a to prajeme aj vám.“
