"Hrozila katastrofa, že začínajúce dielo bude v zárodku zničené, udusené. Lesná správa štátnych veľkostatkov videla čo sa chystá na fare v Šaštíne a ani sme to netajili. Preto som to aj úradne oznámil Správe, že na vlastné trovy si tu zriaďujeme výchovný ústav pre svoj kňazský dorast. Lesná správa postúpila moje oznámenie do Prahy na Ministerstvo zemědelství, ktorí boli patrónom fary.Odpoveď prišla hodne oneskorene. Chovanci už vtedy boli v Šaštíne vyše dvoch týždňov. Odpoveď Patronátu znela kategoricky: - Vašich chovancov si podržte v Taliansku, lebo vo farských budovách v Šaštíne sa nepovoľuje otvorenie žiadneho výchovného ústavu. Tu sme to mali na lopate. Čo teraz? Vyhodia nás na ulicu i s chovancami? To by sa neodvážili. Veď chovanci neškodia nikomu, ba sú nám prepotrební. Čistia, zametajú celý dom i kostol. Ich zborové spevy a hudba pozdvihujú Boží kult. Sú nám na pomoci pri náboženských ceremóniách počas bohoslužieb. Za odmenu týchto služieb ich odmeňujeme tým, že ich pripravujeme na verejné skúšky na gymnáziách... Toto som aj do Prahy napísal. A odvtedy sa pán minister zemědelství na nás hnevá a keď počuje meno salezián, odpovie: - Horší sú ako... čo sa vedia votrieť do cudzieho. A preto nám prekážal, kde mohol... Na budúci školský rok 1925-26 sme chceli zvýšiť počet našich chovancov na 80. Farská časť budovy už samozrejme nemohla stačiť na toľký počet. Preto som podal žiadosť na Lesnú správu štátnych veľkostatkov, aby nám láskavo prepustili do prenájmu za slušné nájomné niektoré z prázdnych izieb, ktoré správa nebude potrebovať. Pán správca Steiskal však nechcel ani počuť o tejto veci. Poradil som sa s pánom dekanom Nečesálkom a vybral som sa nočným rýchlikom do Prahy k samému ministrovi zemědelství Dr.Srdinkovi. Najprv som vyhľadal pánov poslancov Hlinku a Ravasza. Hlinku somuž poznal zo Zjazdu katolíckej mládeže v Žiline a tiež z púte v Šaštíne. Ravasz bol dôverným odchovancom dekana Nečesálka. Rozpovedal som im svoje ťažkosti a prosil som ich, aby sa prihovorili u ministra Dr.Srdinku. K deputácii sa pripojil aj pán poslanec Dr.Tiso, s ktorým som pred pár rokmi v Nitre organizoval prednášku s diapozitívmi o saleziánskych dielach. Pána ministra Dr.Srdinku sme nenašli ani na ministerstve, ani v klubovni, tak sme ho išli čakať do reštaurácie v ktorej obvykle obedúval. My sme už boli po obede, keď tu sa znezrady objavil. Nechali sme ho teda najprv dobre sa nasýtiť, lebo ináč býva nervózny a je ťažké sa s ním dohovoriť... Keď sa zdvihol po obede, aj my sme povstali a s úsmevom sme sa k nemu priblížili. Andrej Hlinka ho oslovil prvý: - Pán minister, neráčte sa hnevať, ale vás prosím, neodmietajte Saleziánom dať do prenájmu prázdne byty v zámku v Šaštíne. Saleziáni vám nebudú škodiť... Tu už pán minister nepočúval, ale zostal červený ako rak. Prv než mohol voľačo vysloviť, ozval sa Dr.Tiso:- Pán minister, veď pozrite, tí saleziáni nevyzerajú takí strašní ako ich maľujú. Tu máte napríklad jedného - a ukázal na mňa. A skutočne, nič prekvapujúceho na mne nevidel. Chýbali mi rohy ako aj kopytá a stál pred ním a hlboko sa mu klaňal slušne oblečený chlapík v čiernom fraku s kňazským kolárikom. Usmial sa, natiahol pravicu a podal mi ju prvý. Uzmieril sa. Vytiahol notes, čosi si do neho poznačil a riekol:- V Šaštíne to dáme všetko do poriadku. Buďte zdraví..." Takto sa teda celá vec dala do poriadku a saleziáni môžu pokojne pracovať na rozvoji diela pre opustenú mládež.
