Na začiatku môjho pôsobenia v Toporci sa ľudia nechali strhnúť mojím nadšením a skoro všetci veľmi radi posielali svoje deti do kostola, miništrovať, či do krúžkov. Neprekážalo im, že sú tam spolu rómske a nerómske deti, veď v škole chodili do spoločnej triedy a aj v laviciach v kostole sedávali vedľa seba. Predsudky sa začali búrať. Netvrdím, že mladí nemali medzi sebou nezhody, ale vždy si ich vedeli nejako vyriešiť.Asi som urobil chybu, že som mocným obce nevzdal väčšiu úctu, ako tým ostatným. Ich deti som rovnako odmeňoval a rovnako som im dal zákaz ísť sa zahrať ak vyrušovali. Nerobil som rozdiely, jednoducho to nemám v krvi. Ak sa niekto hral na frajera a ubližoval ostatným, zakročil som. Neviem presne, kedy to začalo, ale na moju hlavu sa spúšťalo čoraz viac kritiky. Nerešpektoval som, že na zmenu myslenia u niektorých sú potrebné desaťročia a v prípade niektorých rodín asi aj storočia.Začali mi vyčítať, že na faru chodievajú iba deti Rómov. Nechápali, že aj keď všetkých obyvateľov Toporca je pol na pol, rómskych detí je okolo osemdesiat percent. Preto ich bolo aj viac medzi miništrantami aj v spevokole a najmä na diskotéke, kde prišli skoro všetci. Venoval som sa aj jedným aj druhým, aby som im pomohol prekonávať ich predsudky.Nerómovia mi vyčítali, že sa venujem iba Rómom. Rómovia zase, že sa venujem iba nerómom. Komu som sa vlastne venoval? Oni videli rozdiely tam, kde som ich ja vôbec nevidel. Nepochopil som, že prvý rok môjho pôsobenia sa predo mnou mnohí iba pretvarovali a nedávali najavo svoje predsudky. Čakali, že si ma kúpia, omotajú okolo prsta a ja potom budem k „tým nepolepšiteľným Cigáňom“ tvrdý tak, ako si to zaslúžia, lebo ináč si v obci budú veľa dovoľovať. Nemôžu predsa dovoliť, aby tí "špinaví Cigáni" rozhodovali spolu s nimi o dôležitých veciach v obci.Väčšina rodín tieto predsudky úspešne prekonala, nie však tí, ktorí samých seba považovali za niečo viac od ostatných, za šľachtu. Neveril som, že ešte aj v dnešnej dobe je niečo také možné, kým som to sám nezažil. Posledný klinec do rakvy môjho pôsobenia v Toporci som si zrejme pripravil tým, že pred voľbami som nahováral niektorých Rómov, aby si zvolili svojich poslancov, v celej obci totiž nemali ani jedného, hoci mnohí z nich majú ukončenú strednú školu a sú veľmi šikovní.Nakoniec nebol zvolený ani jeden poslanec a miestna „šľachta“ mi začala jednoznačne dávať najavo, že v ich obci nie som vítaný, lebo „nechcem s vlkmi vyť“ a starám sa iba o zverené ovečky. Došlo až k tomu, že zakazovali svojim deťom chodievať na faru, zakazovali im miništrovať, aby mohli dokázať svoje tvrdenie, že farár sa venuje iba Rómom.Nedokázali mi odpustiť, že som ich presvedčil aby sa peniaze určené na fasádu kostola použili na vybudovanie plynového kúrenia v budove školy, ktorá patrila miestnej cirkvi. Do tej školy chodili ich deti. Veľmi rýchlo zabudli na to, že tam boli prehorené kachľové pece, vďaka ktorým sa niektoré deti skoro priotrávili a v ktorých škola kúrila odpadovým tabakom z fabriky v Spišskej Belej.Fasáda na kostole bola viac ako zdravie vlastných detí a vnukov. Ich argumentom bolo: Farár pomíňal peniaze na hlúposti a náš kostol nemá peknú fasádu. Asi som urobil chybu, že som ich presvedčil o tom, že najskôr je potrebné urobiť odvodnenie a odvzdušnenie úplne zamoknutého kostola. Čokoľvek som urobil, bolo to zlé a začal som im slúžiť ako zámienka na čokoľvek, čo vo farnosti nešlo. Túto šľachtu tvorilo iba niekoľko rodín, tí ostatní ma mali radi a chceli mi pomáhať, nedokázali však prekonať druhú prekážku, ktorou bol strach.Čoho sa báli? Postaviť sa proti „verejnej mienke“. Túto mienku v každej dedine tvorí a udržuje miestna „šľachta“. Oni určujú čo je a čo nie je nepísaným zákonom v obci. Keď sa niekto odváži konať ináč, dostane sa do nemilosti mocných a toho sa každý bojí. Nie je rozhodujúce, čo si o tom myslí Boh, aj veriaci v takýchto dedinách dajú oveľa viac na to, čo si myslia ostatní. Vďaka tomuto strachu som postupne prichádzal o ďalších priateľov.Aj so mnou súhlasili, neverili osočovaniu, ktoré o mne mocní rozširovali, mali však svoje rodiny. Chápem ich a nevyžadujem od nich, aby prekročili svoj vlastný tieň. Nebolo pre nich jednoduché brániť skutočnú pravdu o tom, čo všetko som pre ich farnosť urobil, nebolo pre nich ľahké postaviť sa proti verejnej mienke. Neboli slobodní. Ja áno. Preto som sa rozhodol, že je čas odísť z Toporca. Nezačal som dobre. Nemal som bariéry ľadu rúcať, radšej postupne roztápať. Mal som byť trpezlivejší. Bolo už neskoro. Možno som mal herne na fare v niektoré dni určiť pre nerómov, iné pre Rómov a niektoré pre všetkých. Takto by sa možno dalo naučiť ľudí, čo to znamená byť vnútorne slobodným, možno by časom dokázali prekonať svoje predsudky a strach. Neviem. Dodnes však obdivujem niektoré rodiny v Toporci, ktoré to dokázali a verím, že ich bude pribúdať.Tieto svoje skúsenosti píšem preto, lebo dovtedy som neveril, že dedina môže byť až tak rozdelená. Neveril som, že kresťania sa medzi sebou dokážu správať až tak zákerne. Začal som chápať, aké to majú ťažké kňazi vo farnostiach, kde sú aj Rómovia aj nerómovia a zatúžil som po oddychu, chcel som pracovať v prostredí, kde je jasné, komu sa venujem. Bol som unavený a sklamaný z toho ako sa kresťania v Toporci správali k sebe navzájom.Chybou z mojej strany bolo, že som im priveľmi dôveroval, mal som voči nim priveľké očakávania. Niektorí z nich ešte veľmi dlho nedokážu zvládnuť svoje predsudky a strach. Poprosil som biskupa, aby ma preložil do Lomničky, kde žijú dnes už iba skoro sami Rómovia, on však veľmi dlho váhal, lebo nemal namiesto mňa náhradu do Toporca.Pokračovanie nabudúce...
