"Poslušnosť ho poslala do novovytvoreného ústavu v Trnave. Čakala ho ťažká práca a pritom jej bolo toľko, že dvaja by sa mali čím oháňať. No nezľakol sa a nezúfal. Boli mu zverení študenti. Vyhrnul rukávy, pozdvihol zrak k nebu a chopil sa práce.Nebolo veci, ktorej by sa nerozumel, nebolo práce, ktorej by sa nebol chytil. Líhal neskoro v noci, vstával skoro ráno. Celý deň sa pohyboval, nepoznal odpočinku, nenávidel nečinnosť. Kde videl že ho niekto potrebuje, priskočil na pomoc. Nehľadal svoje pohodlie ani zisk. Úplne a celý žil pre chlapcov, ktorí mu boli zverení. Staral sa o nich, akoby ani iného nemal. Každý bol presvedčený, že dôstojný pán len naňho myslí, len preňho pracuje. Všetkým bol všetko. Tak sa venoval študentom - budúcim saleziánom, ako chlapcom z internátu. Nezabúdal pri tom ani na skautov, ktorým bol veliteľom a duchovným vodcom. Zriedka chýbal na ich schôdzkach, často im prednášal, zúčastňoval sa ich radostí a bojoval po ich boku v odstraňovaní ťažkostí.Bol prvým budovateľom každodenného oratória pre trnavskú mládež a takmer sám účinkoval medzi 600-700 chlapcami, ktorí vtedy prichádzali vo voľných chvíľach pod strechu domu. Keď bolo treba pripraviť divadlo, bol to on, ktorý sa toho chopil. Mala byť akadémia, zasa on. Písal dialógy, básničky, prepisoval noty a nacvičoval. Pri tom denne neúnavne pomáhal študentom v rečiach, v chémii, fyzike a najmä v matematike...Často sme ho vídavali, ako neskoro večer začínal modlitbu breviára, ale keď ho požiadal niektorý študent, mierne odložil knižku, zohol sa nad papier a tak pokojne riešil matematické úlohy, akoby mal potom už ísť na odpočinok. No bola to len veľká láska, ktorá zakryla únavu a vyčerpanosť. Keď už všetko dávno tíško spalo, on pohnute odriekal žalmy a modlitby a obyčajne keď bila polnoc, končieval kňazské hodinky. Potom si ešte sadol ku knihe a študoval. Zaspal až keď ho únava úplne premohla. Nezriedka sa stalo, že strávil noc na stoličke s hlavou sklonenou na stôl. Ráno však bol prvý na nohách. Už o piatej navštevoval spoločné spálne, alebo tvrdým krokom odchádzal slúžiť svätú omšu sestričkám do niektorého kláštora...Jeho naučenia pri svätej spovedi - mnoho spovedával - boli stručné ale úprimné, otcovské... Nadľudská práca a námaha vyčerpala jeho silný organizmus a po dvoch rokoch skoro zázračného účinkovania klesol. Rapídne, nezadržateľne slabol. Len jeden mesiac. Hoci ho predstavení odlúčili od spolužitia, nijako mu nemohli zabrániť, aby vyhýbal práci... Už sotva chodil a ešte išiel kázať a spovedať. Hovorieval:- Nechcem, aby sa iní trápili a ja aby som odpočíval.Až vtedy sa utiahol, keď mu to prísne a neodvolateľne nariadili. No už bolo neskoro... Večer, 17.októbra mu vystúpila horúčka, ale ešte stále bol pri plnom vedomí a poznal okolostojacich predstavených i príbuzných. O jedenástej hodine sa chorý cítil veľmi dobre a tu v tichosti a plnej rozvahe obetoval svoj život Bohu na povznesenie trnavskej mládeže, pre ktorú žil, s ktorou krvácal a za ktorú chcel i umrieť.Boh prijal jeho obeť. Nemocný nato zatvoril oči, spokojne usínal a o dvanástej hodine zaspal spánkom spravodlivých..."
