Bol som vtedy iba prvák v seminári v Bratslave, také bohoslovecké ucho. Svoje voľné chvíle som chcel vzužiť nejako zmysluplne, tak som sa rozhodol, že budem chodievať na Patrónku, medzi deti, ktoré boli iné ako ostatné deti. Na začiatku som nevedel, ako sa mám tváriť a ako sa správať voči "postihnutým". Urobil som klasickú chybu nováčika. Správal som sa k nim so súcitným odstupom, ako k niekomu, s kým je potrebné jednať v rukavičkách. Oni o to nestáli. Podľa svojich síl a schopností sa so mnou chceli normálne baviť.Bola to pre mňa obrovská škola. Pochopil som, že oni nepotrebujú môj súcit, ale moje prijatie. Chceli, aby som ich prijal takých, akí sú. S ich nedostatkami a s ich prednosťami. Nie je to jednoduché, lebo v tom širokom kolektíve každý z nich vyžadoval iný prístup. Každému z nich niečo chýbalo a každý z nich mal iný dar. Boli tam deti, ktoré boli postihnuté telesne, a ja som hneď nepochopil, že namisto zízania na ich ich ruky, alebo nohy som sa im mal pozrieť do očí. Mnohí ich mali veľmi hlboké a žiarivé. Iní ich mali mútne, pretože žiara ich psychiky bola skrytá za závojom hmly, ktorú mali v očiach. Tú žiaru však aj napriek tomu dokázali vyžiariť inak.Njviac z nich mi pomohol práve jednonohý futbalista. On najlepšie ukázal, ako sa k nim máme správať. Nie so súcitom, nie s odstupom, ale s obdivom. Aj napriek tomu, že ostatní si neniesli svoj údel s tak vztýčenou hlavou ako tento futbalista, cítil som z nich obrovskú chuť žiť a tešiť sa z každej maličkosti. Uvedomil som si, že je toho veľa, v čom nás, ktorí sa pokladáme za zdravých, predbehnú. Nestrácajú čas zbytočnosťami a na prvé miesto dávajú vzťahy. Veľmi dobre vedia, že najhoršie je nemať čas pre blízkych, pre priateľov...
