Keby človek mal času podľa ľubovôle, alebo keby sa veľmi nudil, je to celkom dobrá zábava podpichovať ľudí, ktorí si nevážia svoje vlastné meno, a zo všetkých síl sa usilujú, aby si každý vážil ich názor, a ktorí automaticky predpokladajú urazenosť u všetkých, ktorí ich neberú vážne. Po prezretí diskusie som si povedal, že opäť rozšírim rady tých, ktorých budem pod svojimi článkami ignorovať, a naopak rozšírim rady svojich priateľov, s ktorými budem komunikovať formou, ktorá sa oveľa viac blíži ľudskej komunikácii, než je forma pod článkami na blogu, alebo pod článkami nejakého denníka.Viem, že spočiatku budem čeliť veľmi veľkému odporu zo strany tých anonymov, ktorí sú ako malé deti, a budú sa cítiť veľmi sklamaní tým, že niekto nevenuje pozornosť ich vystrájaniu, no viem aj to, že presne ako malé deti prestanú vystrájať, keď si ich ľudia prestanú všímať. Mám to už odskúšané na viacerých anonymoch, ktorí po mojom trvalom ignorovaní presedlali na inú "obeť". Pokojne vydržím ich vytrvalé a zákerné útoky hlavne na začiatku ich žiarlenia, keď si uvedomia, že som svojich priateľov a názory svojich priateľov uprednostnil pred ich názormi.Uvedomujem si, že okrem utliachaných anonymkov sú na blogu aj takí, ktorí sú v anonymite z iných dôvodov, ako je beztrestné hádzanie blata z kríkov po okoloidúcich. Sú to tí, ktorí svoj vyjadrený názor, pokojne predstavia kdekoľvek pod svojím pravým menom. Takíto sa ani neurážajú, a ani sa neusilujú urážať ostatných, a ani na nikoho nežiarlia, lebo nepíšu preto, aby upútali pozornosť, ale len preto aby na niečo vyjadrili svoj názor. Viem, že oni mi odpustia, že svoj čas chcem viac venovať svojim priateľom. takíto pochopia, že Facebbok je lepším miestom na komunikáciu, pretože je oveľa multimediálnejším prostredím, ktoré dovoľuje okrem vyjadrenia myšlienok vyjadrovať aj emócie, ktoré sú podstatnou zložkou neverbálnej komunikácie.Chcel by som sa poďakovať všetkým anonymom, ktorí mi pomohli k tomu, aby som viac času venoval svojím skutočným priateľom.
