Ako prebiehali verbovačky? (S037)

Ústav v Perose Argentine pri Turíne v roku 1921. Neľahké začiatky. Klerik František Sersen, ktorý študoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme odišiel po prvom ročníku do Perosy. Bol tam direktor, prefekt, jeden kňaz, klerik a koadjútor. Zľakli sa, kto bude platiť ústav, veď oni okrem omšových intencií nemali žiadne príjmy. Sersen mal však od Hlúbika adresy amerických Slovákov a týmto napísal prosbu o pomoc. Don Vagačovi zasa poslal zoznam prijatých chovancov, aby ich priviedol už nie do Ríma, ale do Perosy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Keď bolo všetko tak zväčša zariadené, vrátil sa do Turína, predstavil sa don Rinaldimu a poprosil ho, aby mohol ísť pokračovať vo svojich štúdiách v Ríme. On však zmenil zmýšľanie a povedal mu:"Počul som, že ty máš celú vec v rukách. Preto predbežne zostaň a ak chceš, teológiu môžeš študovať súkromne."Don Vagač priviedol chlapcov, ktorých Sersen prijal. Funkcie si podelili takto: Sersen bol fakticky vedúci chovancov, Vagač spovedník a Psársky asistent. Ústav mali teda na starosti okrem talianskych aj traja slovenskí saleziáni. Vniesli tam všetky slovenské zvyky aj v slávení sviatkov ako sú Vianoce, Mikuláš, Lucia a iné. Taliani sa často večer zastavili pred naším domom a počúvali ako po denných ťažkostiach, spojení v jednu dušu a v jedno srdce, rozveseľovali sme sa našimi trávnicami.Nemôžeme opomenúť zásluhy jezuitov a františkánov, ktorí nám v Trnave poskytli vo svojich kláštoroch prístrešie, keď sme si tam ku skúškam a k odchodu zhromažďovali našich mladíkov. Jedni aj druhí nám pomáhali radou aj povzbudzovaním. U nich sme našli teplý domov, kde sme si odpočinuli a posilnili sa na našich cestách po Slovensku. Posol Božského Srdca v Trnave bol v tých časoch takmer naším úradným orgánom. Tam nám dlhý čas uverejňovali výkaz milodarov na naše dielo. Prvým saleziánom sa v srdci ešte dlho ozývali otcovské slová nebohého františkána pátra Michala, ktorými chlapcov posilňoval na dlhú cestu. Z františkánskeho kostola sa chodievalo v procesii cez Trnavu na stanicu pod slovenskou národnou vlajkou. Zakiaľ Sersen vybavoval ústav v Perose všetkým potrebným, Vagač odchádza v lete 1921 na Slovensko verbovať mladíkov. Svoju cestu opisuje takto:„Keď už bolo dohodnuté, že máme prísť do Perosa Argentina, prišiel som na Slovensko verbovať chovancov už nie do Poľska, ale do Talianska. Viackrát som uverejnil články v Posle Božského Srdca Ježišovho, vo Svätej Rodine, v novinách Slovák a inde. Milodary na chudobných saleziánskych žiakov nám mohli naši dobrodinci z láskavosti Petra Králičku a redaktora Františka Kalinu posielať do Posla. Apoštolská administratúra v Trnave a tiež biskupský úrad v Nitre nám poskytli finančnú podporu z misijných zbierok.Za dobu môjho pobytu v Trnave a počas konkurzu chovancov som bol hosťom pátra gvardiána Mansfelda vo františkánskom kláštore, kde som mal dočasné sídlo. V tom istom roku zavítal na Slovensko aj saleziánsky bohoslovec, Slovák František Sersen. Jemu zas dal rímsky saleziánsky inšpektor povolenie priviesť niekoľkých slovenských mladíkov na štúdiá do Ríma. Don Sersen by bol rád, keby som sa k nim do Ríma pripojil aj ja.Don Tirone, ktorý sa stal generálnym katechistom celej Kongregácie nechcel ani počuť o založení slovenského saleziánskeho ústavu pre Slovákov v Genzane pri Ríme namiesto pri Turíne v Perose, kde to rozhodla Generálna kapitula. V Turíne je don Boscov duch vraj zachovalejší ako v Ríme. No voľačo vyše 20 slovenských mladíkov predsa len zostalo v Genzane učiť sa a skončili v Ríme. Rok zostal s nimi slovenský kňaz don Stano, aby ich spovedal, kým sa nenaučia po taliansky. Jeden z chlapcov, Alojz Koza nám opísal pohovory, ktoré robil don Vagač pri verbovaní do Perosy takto:„S jednými sa stretá v Trnave u františkánov, s inými v jezuitskom letnom dome v Suchej nad Parnou a s niektorými v Detve, v dome svojho brata. V Detve sa stretol aj so mnou. Už skôr som rozmýšľal o povolaní a chcel som ísť k jezuitom na Velehrad, zarazila ma však poznámka:„Keby ti štúdiá nešli, môžeš byť naším bratom.“Toto bolo pred dvoma rokmi. Teraz som sa tešil na stretnutie s don Vagačom. Pána saleziána som našiel na malej verandičke obrátenej do záhrady. Jeho chudú asketickú tvár krášlil mierny úsmev, ktorý dobre pristal k čiernej reverende. Postava strednej veľkosti prezrádzala každým pohybom skromnosť, ale aj skrytú energiu a pevnosť.Povypytoval sa ma, odkedy cítim povolanie na rehoľného kňaza, aké mám školské vzdelanie, iné zamestnanie, ako sa zdravotne cítim. Spýtal sa ma tiež, ako si predstavujem život rehoľného kňaza, akou čiastkou môžu prispieť rodičia na moje štúdia, či mám chuť do učenia atď. Nasledovali rady a pokyny, ako si mám obstarať cestovný pas a ostatné veci. Hlavne však mám prosiť Boha o poznanie jeho vôle v takejto vážnej veci.“

Jozef Červeň

Jozef Červeň

Bloger 
  • Počet článkov:  1 485
  •  | 
  • Páči sa:  29x

Mám rád život s Bohom a 7777 ľudí. S obľubou lietam v dobrej letke, no nerád lietam v kŕdli. Som katolícky kňaz, pochádzam z dediny Klin na Orave. Nemocničný kaplán v nemocnici v Poprade............................................ Zoznam autorových rubrík:  BIRMOVANCIŠTIPENDISTI7777 MYŠLIENOK PRE NÁROČNÝCHAké mám povolanie?Akú mám povahu?Cesta vieryDuchovné témyFejtónyFotografie prírodyFotografie RómovHistória mojej rodnej obceKniha o RómochLunikovoMladí vo firmeNáčrt histórie slov. SaleziánoNezaradenéPastorácia RómovPoéziaPokec s BohomRómoviaSociálna prácaSociálna náuka Katolíckej cirkSpoločnosťSúkromnéVedeli sa obetovaťVzťah je cesta cez púšťZábava

Prémioví blogeri

Roman Kebísek

Roman Kebísek

105 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

35 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

90 článkov
Pavel Macko

Pavel Macko

188 článkov
Marcel Rebro

Marcel Rebro

141 článkov
Marian Nanias

Marian Nanias

274 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu