Keď sa však o našom úmysle dozvedel trstenský páter gvardián, nechcel ani počuť o našom pláne, vraj by išlo o existenciu ich kláštora. No iný fráterko nám poradil, že ak sa chceme bez sprievodcu ľahko dostať von, tak to musíme urobiť večer. Poradil nám ísť stále popri lese na sever k Dunajcu, tam nás vraj nikto nebude na ceste zastavovať. Vybrali sme sa a miestami sme naďabili na močaristú zem, na ktorej sme sa zrážali a každú chvíľu padali k zemi, akoby nám niekto podtínal nohy.Nepodarilo sa nám to. Poriadne sme sa zamazali a ukonaní až na smrť sme sa vrátili do kláštora v Trstenej okolo tretej hodiny ráno. Každá nádej sa zdala byť stratená. Tej noci sme spali ako zarezaní...Ráno som sa cítil svieži a ešte v polospánku ma napadla čudná myšlienka, ako keby mi voľakto šeptal do ucha:"Nebojte sa, odvážte sa ešte raz a prejdete tam, kde je najťažšie prejsť..."Janovič už tiež nespal a tak som mu zdelil, aká myšlienka ma napadla. Zasmial sa a podotkol:"Ja už len vstúpim do slovenského seminára..."Išiel som si odslúžiť sv. omšu, Janovič mi miništroval. Bola nedeľa. Poobede o druhej hodine začalo mrholiť. Aj tak sme sa vystrojili po hradskej dlhej 12 km, ktorá vedie do Poľska."Však len touto cestou nepôjdeme?" - ozval sa zvedavo Janovič."Ba áno, vravím. Veď tu má byť ten najťažší priechod. Skúsme!"A dobre sa nám viedlo. Slabý dáždik padal ďalej a prekonali sme už hodný kus cesty. Kilometrovník nám ukazoval číslo 10 km. Tu nás oslovil akýsi pocestný, ktorý išiel z opačnej strany:"Páni, ponáhľaje sa, česká stráž tu neni, pošli na tanec do dediny."Nebolo nám viac treba. Pridali sme celou parou do kroku. Dosť sme sa začudovali a pýtam sa Janoviča:"Odkiaľ ten človek vedel, že my dvaja cestujeme bez pasu?" Potom sa ešte obzriem za pocestným, ale namiesto neho vidím uháňať za nami od Trstenej auto plné vojakov. To sú zaiste pohraničiari, ktorí idú vymeniť stráže. Tu nás premohla nervozita najvyššieho stupňa. V každom vykrivenom borievkovom kríčku sme videli ležať človeka s nasadenou puškou ktorý na nás mieri, akoby volal "Stoj, stoj!" V tom momente zazriem pastiera s kravami a rozčúlene zavolám:"Chlapče, kdeže je Poľsko?" A ten zakričí:"Veď už ste v ňom, keď ste prekročili tamten mostík."Chvála Pánu Bohu. Tak nám odľahlo, akoby sa nám bola skala odvalila od srdca...No naša radosť netrvala ani päť minút a už nás prikvačilo nové prekvapenie. Našli sme sa v obkľúčení ozbrojených vojakov, z ktorých jeden nás oslovil po poľsky:"Prosím, páni, ráčte sa legitimovať!" Boli to samí mladí chlapci, s ktorými som sa dal milo do reči a zahrnul som ich kopou cigariet a koláčov. Janovič im zasa opravil deravú striešku novým šindľom, aby nezmokli. Nakoniec sa domáham na rozhovor s Hlavným veliteľstvom vo vážnej záležitosti. Vysvetlili mi, kde ho nájdem v obci. Ale my sme tam nešli, ale rovno na faru. Farár bol odcestovaný na dva dni. Ale pani domáca nás dobrosrdečne pohostila a pripravila miesto na odpočinok v hosťovskej izbe. Ráno sme našli pána farára v kancelárii a od gazdinej už vedel, o čo sa jedná. Bez okolkov sa kategoricky vyslovil:"Drahí bratia, vedzte že v terajších pomeroch bez legitimácie je absolútne nemožné cestovať najmä vo vlaku. Hláste sa na pohraničnom veliteľstve."Na veliteľstve som podrobne rozpovedal naše cestovné ťažkosti a poprosil som o nejakú poukážku na cestovanie do Krakova. Kapitán sa nás spýtal:"A nemohol by som vás, páni, podozrievať či nie ste špióni? Potrebujem od vás dajaké písmo, doklad..."Tak som mu predložil dopis od inšpektora don Tironeho, ktorý mi poslal pred týždňom a v ktorom súri skorý príchod slovenských klerikov do Krakova, lebo školský rok sa už začal. To stačilo a ja som dostal od pohraničného veliteľstva list, platný na cestovanie pre mňa a Janoviča až do Krakova. Všade, kde ma legitimovali vo vlaku, sa mi dostalo hlbokých poklonkov a úsmevov. Keď sme prišli do Saleziánskeho ústavu v Krakove, nebolo konca-kraja oduševnenému vítaniu zo strany klerikov a predstavených. S napnutou pozornosťou si vypočuli moju rozpravu o dobrodružnom cestovaní cez poľské hranice.“Pár dní po príchode Vagača do Poľska si ho don Tirone povolal k sebe do Osvienčimu. Poveril ho slovenským dopisovaním s dobrodincami a propagandou saleziánskych diel pre Slovensko. Okrem toho mal na starosti vypracovať krátke výťahy z inšpektoriálnej korešpondencie z viacerých ročníkov pre archív. Vagač spomína:„Študovanie týchto listov mi bolo osožné neskôr, keď bolo treba odpovedať a informovať našich spolupracovníkov, najmä slovenských pánov biskupov. Avšak akokoľvek som bol spokojný, predsa ma trápila jedna vec, ktorá mi nedovolila spávať na ružiach.Bolelo ma veľmi, že bratské vzťahy pre politické a diplomatické pomery medzi Poľskom a Česko-Slovenskom sa zo dňa na deň zhoršovali, ba dospeli až k nepriateľskému postoju. Napríklad som sa zhrozil nad prípadom Hallerovcov, ktorí s ozbrojenými silami vtrhli z Poľska do Bohumína, kde boli odrazení. Mŕtvi a ranení boli na obidvoch stranách. Do budúcnosti boli slabé výhľady na zlepšenie pomerov. Tiež som sa presvedčil, že nebude možné tak skoro posielať mladíkov zo Slovenska na štúdiá k Saleziánom do Poľska ani zbierať milodary pre ich vydržovanie.“ Ani na Slovensku to s pomermi nevyzeralo lepšie. V decembri 1920 bol totiž v Česko-Slovensku generálny štrajk. Vyhlásila ho ľavica sociálnej demokracie a usilovala sa o prevzatie moci. Na Slovensku sa do štrajku zapojilo asi 50 000 priemyselných a poľnohospodárskych robotníkov zo 42 okresov. Úrady situáciu zvládli a pred Vianocami obnovili poriadok. Všetko vyzerá tak, že ani v Poľsku, ani na Slovensku sa nebude dať založiť saleziánsky ústav pre výchovu slovenského dorastu. Totiž pre nedorozumenie medzi Poľskom a ČSR kvôli územiu Sliezska, Oravy a Spiša stroskotal plán založiť slovenský ústav v Poľsku a tak prišlo do úvahy len Taliansko. Horko-ťažko sa podarilo do Poľska dostať niektorým našim klerikom a chovancom. Neskôr bude treba uvažovať o iných možnostiach, kde založiť ústav. Možnosť založiť ústav v Poľsku teraz padla a ani naši chlapci, ktorí sa dostali do talianskych ústavov to nemajú veľmi ružové.
