„Ešte v Perose som myslel aj na naše saleziánske sestričky Dcéry Panny Márie Pomocnice a navštívil som ich generálnu predstavenú v Nizze Monferrato. Požiadal som ju, či by neprijali niektoré slovenské dievčatá do Kongregácie na štúdiá a do noviciátu. Dostal som veľmi prajnú odpoveď a tak sa stalo, že bolo prijatých asi šesť ašpirantiek do Ústavu v Nizze. Medzi nimi bola Bartošová, Ščepková, Dočolomanská a iné. Zo začiatku som ich tam chodil aj spovedať, než sa naučili lepšie po taliansky.“ Až do konca roku 1922 bol v ústave v Perose iba jeden kňaz, Viliam Vagač. Bola to pre neho dosť veľká záťaž, mať na starosti vyše 60 chlapcov, a tak predstavení posielajú v januári 1923 z Ríma do ústavu v Perose ďalšieho slovenského saleziánskeho kňaza don Ladislava Stana. Vagač ho charakterizoval takto:„Je Ružomberčan, má na starosti disciplínu a školské veci. Prišiel medzi nás z Ríma ešte po Novom roku. Ťažko ho bolo odtiaľ vytiahnuť, lebo on má tú slabú stránku, že keď sa zakorení, nedajbože ho odtiaľ vytiahnuť. Inak je veľmi dobrosrdečný, skromný a úslužný. Nie je náročný na vyznačenia, len do práce vždy ochotný. Hoci svetu neznámy, predsa i on drží jeden z pilierov teraz ešte malého, ale veľa sľubujúceho saleziánskeho diela.“ Jeden z chlapcov si na neho po rokoch spomína:„Uviedol sa celkom veľkodušne. Prišiel do študovne chovancov počas ich tichého štúdia a bez dlhšieho slovného úvodu začal rozdávať plným priehrštím karamelky z veľkej kabely. Každému chovancovi za hrsť. A to "mierou prekypujúcou", až karamelky z hrsti padali na zem. Nejeden si vtedy pomyslel:"Toto sme potrebovali! Toľko cukríkov sme už dávno nedostali!"A nielen cukríkov, ale aj dobrého a štedrého kňaza. A takým zostal natrvalo. Keď však prideľoval "dišpenzu" - písanky, perá, mydlo, krém na topánky a iné drobnosti, dbal na chudobu. Vedel, že mladí ľudia na ňu veľmi nedbajú. Opýtal sa:- No a naozaj to potrebuješ?- Veru potrebujem, uistil ho chovanec.- No tak - "Crepi avarezia!" - tu máš.To "Crepi avarezia" sme starší vedeli preložiť do slovenčiny: "Nech zdochne skúposť!" - a dajme chlapcovi, čo mu treba. Polročné a výročné skúšky sa robili vždy pred dvoma skúšajúcimi a vysvedčenia sa posielali domov rodičom.“ Chlapci, ktorí prichádzali do ústavu, prišli sem s úmyslom, že sa stanú saleziánskymi kňazmi, alebo rehoľnými bratmi - koadjútormi. Keď pribudlo chlapcov, bolo treba nejako čeliť tomu, aby sa niektorí chlapci nestratili v mase a aby mohli rásť aj po duchovnej stránke. Don Bosco to vo svojich ústavoch vyriešil tak, že zakladal tzv. Družiny, v ktorých sa každý mohol lepšie prejaviť a realizovať. V ústave v Perose sa chlapci mali možnosť zapojiť do štyroch družín. Bola tam družina Sviatosti Oltárnej, Nepoškvrnenej, sv. Alojza a sv. Jozefa. Kto chcel, mohol sa do niektorej prihlásiť. Nasledovala voľba predsedu, zapisovateľa a čestného predsedu družiny. Čestným predsedom bol niektorý z predstavených. Členovia družín sa schádzali každý týždeň. Otvoril ho predseda modlitbou. Zapisovateľ prečítal zápisnicu, ktorá obsahovala súhrn myšlienok z predchádzajúcej prednášky a tiež súhrn návrhov a odporúčaní. Vopred požiadal určeného prednášateľa, aby prečítal, alebo povedal svoj prejav. Po prednáške boli pripomienky, návrhy, diskusia.Nemalú zásluhu na povznesení duchovného života mal generálny asistent Ján Hlubík. Bol len prvý rok po noviciáte a mal mnoho učenia. Pozorne si však všímal správanie chovancov v študovni, na dvore, v spálni, v kaplnke a všade. Bystro spozoroval ich nedostatky a usiloval sa ich včas a takticky napraviť. Napísal na lístok chyby chovanca a s úsmevom mu odovzdal lístok. Ak sa chovanec hneď začítal do lístka, pošepol mu, aby si to spokojne prečítal na svojom mieste. Bolo hneď vidno, že nechce nikoho zahanbiť a ponížiť, ale osožiť a zdokonaliť. Dobrou príležitosťou pre zohratie chlapcov bolo nacvičovanie divadiel k rôznym sviatky. Tie mal na starosti tiež Hlubík, ktorý mal s divadlami bohatú skúsenosť. Predstavení viedli chlapcov k tomu, aby boli veselí. Neraz k tejto veselosti prispeli aj sami. Obyvatelia ústavu žili chudobne a príklad chudoby dávali aj predstavení. Jeden z chlapcov spomína:„Náš sporivý predstavený don Stano prišiel so starým vyblednutým kabátom do krajčírskeho kútika s otázkou:- Nemohli by byť z toho nohavice?- No a pre koho?- Nuž pre mňa.- No, tak látka by ešte obstala, ale tá farba je nanič!- Veď na farbe nezáleží. Nohavice aj tak nosím pod reverendou.- Vezmeme mieru.- Ale len také po kolená. Dolu potom vidieť už len ‘štrimfle’.Tak teda zo starého kabáta boli nohavice po kolená. Nik nemohol vidieť ich farbu. Iba raz, keď pri hre náš drahý Stanko spadol na bruško a nohy vyleteli do výšky, sa ukázalo, že tie nohavice dobre pasujú.“ Druhá príhoda, ktorú vyrozprával ten istý chlapec sa stala pri jednej prechádzke:„Každý štvrtok boli prechádzky do hôr. Raz na takejto prechádzke objavili sme niekoľko ovocných stromov v akejsi skôr myslenej ako skutočnej ohrade. Jablká už boli zrelé a ležali pod stromami. Nevedeli sme odolať pokušeniu a náš asistent Janko Hlúbik nám v tom ani nebránil. Čo leží, nebeží. A kto je hladný, nech si zdvihne. Zdvihli sme všetko, čo bolo popadané a popchali do vrecák, ba ešte aj za košeľu. Takí nadutí sme prišli domov a zásobu jabĺk sme si uložili do nočných skriniek, aby sme mali rezervu pre čas potreby. Spálňa sa naplnila vôňou. Do takejto voňavej spálne nakukol aj direktor Giovanni Rinaldi. Prekvapilo ho to. Odkiaľ tá vôňa? Pozrie do skrinky - jablká! Do druhej - jablká! Do tretej - jablká! Čože to má byť?!- Odkiaľ tie zásoby ovocia? - obrátil sa s otázkou na asistenta.Ten mu to vysvetlil, že to si len tak chlapci pozbierali ako kedysi Kristovi učeníci odrobinky ktoré zostali. Akosi sa uspokojil, ale nie celkom. Keď sme tam boli nabudúce, začuli sme akýsi nahnevaný hlas a tak sme sa dali vnohy, aby sme zachránili dobré meno národa aj nášho ústavu. Chlapcov na konci roku rozveselila, ale mnohých aj nadchla pre misie návšteva prvého slovenského saleziána z Ameriky Alojza Hudeka. Prišiel v júni 1923 a porozprával im svoje misionárske zážitky. Ako sa blížil koniec školského roka, niektorí chlapci nemohli pokračovať v štúdiách pre rozličné príčiny. Predstavení ich nenútili chodiť na vyučovanie. Neskôr cez prázdniny odišli asi siedmi do remeselníckej školy do San Beninga pri Turíne. Odchádzajú aj ďalší, aby nasledovali cestu svojho povolania a uvoľnili miesto pre nových slovenských chlapcov. O mesiac neskoršie, v júli odchádza osem mladíkov z Perosy do noviciátu. Takto sa veselá skupina v Perose zmenšuje, ale prichádzajú prázdniny a s ňou ďalšia verbovačka. Na Slovensku je ešte veľa chlapcov, ktorí sa chcú stať saleziánmi.
