Nemá to ľahké, lebo je odkázaný len na súkromné štúdia. Latinčinu sa učil z Nasledovania Krista od Kempenského. Neskôr hovoril, že mal z toho väčší úžitok, ako keby preberal Caesarove dejiny De belo Galico. Pritom dozerá na chovancov ako asistent, lebo medzitým prišli zo Slovenska do Genzana noví šuhaji, Hlubíkovi známi. Hlubíkov príklad sa stal príťažlivým pre jeho bývalých kamarátov a rovnako zmýšľajúcich vrstovníkov. Informoval ich o svojom živote v saleziánskom ústave a o nádeji že jeho dávna túžba stať sa saleziánskym kňazom silnie a sen sa stáva skutočnosťou. To nadchlo viacerých a povzbudilo ich aby sa aj oni vydali touto cestou.Spomenieme niektoré výňatky z Hlúbikových "Rozpomienok zo života a mladosti", ktoré sa nám zachovali v rukopise. Pokračovanie vyšlo nazmar zo strachu, aby sa nedostalo do nepovolaných rúk. Tieto "Rozpomienky" mal v rukách don Koza, ktorý z nich vybral niektoré správy:„Ján Hlubík sa narodil v Hrnčiarovciach pri Trnave 21. júna 1896 v chudobnej, katolíckej, desaťdetnej rodine. Otec dedinský obuvník a matka domáca vychovávali svoje deti viac osobným príkladom ako múdrym poučovaním. Janko chodil do školy vo svojom rodisku ešte vtedy, keď nedávali vysvedčenia na konci roka, ale iba na konci školskej dochádzky, po piatich - šiestich rokoch. Školský rok sa obmedzoval viac na zimné ako na jesenné a jarné mesiace. Preto sa aj vravievalo, že ten a ten vychodil toľko a toľko "zím" školy.Popri láske k náboženstvu, modlitbe a sviatostiam mu nechýbala ani láska k chlapčenským dobrodružstvám. On sám spomínal:"Ani zápasy a chlapčenské ruvačky som neomeškal. Neraz som prišiel domov so zakrvavenou hlavou alebo nosom so žalobou, že ten a ten mi to spravil. V takom prípade mi rodičia ešte pridali remeňom. Potom som sa už doma nežaloval."Keď mal birmovku, pán biskup prichádzal na koči ťahanom štyrmi koňmi. Vtedy stará Záhorecká, horliteľka Armády svätého kríža, bežala dedinou a kričala: "Ludé, klakajte, prichádza zástupca Spasitela sveta!"Pán biskup tomu nerozumel (lebo bol Maďar), zato však horlivo žehnal kľačiaci zástup. Na svojho otca si Hlubík spomína takto:"Ani náš otec, čo ako svedomito a usilovne pracoval, nestačil sám na skromné udržanie jedenásťčlennej rodiny... Hnaný žitia nevôľou a z lásky k rodine sa rozhodol ísť do Ameriky, aby nám mohol poskytnúť za svoju prácu väčší a lepší kúsok chleba. Bolo smutné, že maďarskí mocipáni sa vtedy dosť nestarali o sociálne slabších, ktorí museli za chlebom do cudziny."Keď Janko Hlúbik ešte chodil do školy, musel pracovať aj telesne:"Pol roka som chodil do školy a pol roka som pracoval. Na jar sme konali poľné práce, na jeseň sme pásli... Čistili sme štreku železnými škrabákmi od Trnavy po Sereď a žili sme skromne."Keď chodil do vyšších ročníkov ľudovej školy, prišlo nariadenie zaviesť vo všetkých školách maďarčinu ako vyučovací jazyk. Prv to bola radosť učiť sa vo svojej materčine aspoň náboženstvo. No učiť sa po maďarsky naspamäť, čomu ani nerozumel, mu pripadalo veľmi trápne.Keď skončil ľudovú školu, odišiel do služby najprv k príbuzným a potom k cudzím. Prešiel tvrdou školou života. Pred odchodom do Talianska pracoval u jezuitov v expedícii Posla a vo voľných chvíľach ako krajčír.
