Nie všetci študenti sa dokázali prispôsobiť náročným podmienkam v Genzane, a preto sa stávali prípady, že niektorí aj zanechali školu a odišli na Slovensko. Každý takýto odchod znamenal bolestnú rozlúčku, veď do Talianska prišli preto, aby sa stali saleziánmi. Chlapcov zvlášť zarmútil odchod Jakuba Feketeho v septembri 1921, lebo bol z nich najstarší, bol vedúcim skupiny a bol pre nich vzorom. Musel sa v polovici septembra zdravotne vyčerpaný a oslabený vrátiť do vlasti.Koncom septembra po skončení noviciátu je pridelený k nim klerik Ján Hlubík, ktorý tu pokračuje v súkromnom vzdelávaní sa v gymázialnych štúdiách. Slovenských chlapcov viedol ako asistent. Zadeľoval im práce a dozeral na zachovávanie denného poriadku. Každý štvrtok popoludní chodil s nimi po rímskych kostoloch, katakombách, alebo do blízkeho okolia. Večer pred spaním im dával čítať životopisy svätých: Jána Bosca od Pavla Jedličku, Stanislava Kostku, Alojza Gonzágu, Jána Berchmansa a iných. Keď do Ríma prišli slovenskí pútnici na dvanásťdňovú návštevu, naši chlapci im robili sprievodcov mestom, ktoré dobre poznali. Pútnici sa im za to často odvďačili štedrými milodarmi. Tí chlapci, ktorí pokročili v štúdiách natoľko, že im už taliančina a latinčina nerobila veľké problémy, nastúpili do noviciátu. Takto začiatkom školského roka odišli z Genzana do noviciátu štyria chovanci: Horniak, Stašo, Lednický a Straka. Boli to tí, ktorí mali aspoň štyri triedy gymnázia. Ostatných zadelili medzi talianskych žiakov. Ústav potreboval z niečoho žiť a keďže pomery po vojne boli ťažké, veľmi im pomohla pomoc amerických Slovákov. Boli to najmä kňazi Lysický a Kočiš a predsedníčka Katolíckej jednoty žien Jakubčinová. Prispievali aj mnohí dobrodinci zo Slovenska. Keď začal školský rok, chlapci čo zostali v Ríme, boli zaradení do školy s talianskymi chlapcami takto: Do tretej triedy gymnázia Taliga, Tikl a Pulc, do druhej Šebeka, Kvetan, Slováček a Polakovič, do prvej Karol Sersen, Ján Nádašský, Šimončič a Vácval. Do piatej ľudovej boli predbežne zadelení Podoba a Vestenický. Veľmi radostným zážitkom pre našich študentov v Ríme bola prvá česko-slovenská púť, ktorá sa konala 12. októbra 1921. Prišli aj páni biskupi a pri audiencii u sv. Otca Benedikta XV. mu mohli pobozkať ruku aj naši slovenskí chlapci. Keď pútnici po dvanástich dňoch odchádzali, chlapci sa prišli s nimi rozlúčiť. Jeden z chlapcov, Anton Vácval pozrel na vyzdobené česko-slovenské vozne a poznamenal:"Hľa naše vozne i s nápisom ČSD!"Monsignnor Andrej Hlinka, ktorý sa rozprával s chlapcami spolu s Monsignorom Alojzom Kolískom, žartovne povedal:"Synku môj, vidieť, že si v cudzine. Ty tej skratke nerozumieš. To znamená: Česi Slovákov derú." Ale Monsignor Kolísek, ktorý bol Čech, hneď odpovedal:"Nie synáčik môj. Monsignnor žartuje. To znamená Česi Slovákom dávajú."Okolostojaci sa veselo rozosmiali. Pred odchodom vlaku Monsignor Andrej Hlinka vzal z hlavy Františkovi Sersenovi a Jánovi Hlubíkovi ich veľké talianske klerické klobúky. Jeden si nechal a druhý dal do ruky Monsignorovi Alojzovi Kolískovi a zvolal na pútnikov čo boli ešte na peróne, alebo hľadeli z vozňov: "Pútnici, počujte ma! Aby nám títo slovenskí chlapci tu v Ríme od hladu nepomreli, dajme im tie líre alebo korunky, čo nám ešte ostali!"
