„Stodvadsať slovenských saleziánov volá k nám z Talianska: "Pripravte nám malý útulok na Slovensku!" A my by sme ich tam mali nechať?! Bolo to v roku 1841, keď v meste Turíne (Taliansko) ctihodný Don Bosco započal svoje veľkolepé saleziánske dielo. Jeho horlivé a šľachetné srdce nemohlo zniesť, že práve medzi mládežou sú mnohí, ktorí v telesnej a duševnej biede bez všetkej opory hynú, kdežto by sa mohli stať užitočnými členmi spoločnosti ľudskej a kráľovstva Božieho na zemi. Ak ktorá bieda, tak zaiste bieda mládeže v prvom rade musí dojať a vzbudiť sústrasť.Jak smutný je osud chudobnej a opustenej mládeže! Nedostáva sa jej kresťanskej výchovy, nemá príležitosť poznať Krista a jeho pravdy, je vystavená nákaze a zvrhlosti, niet kto by sa postaral o jej budúcnosť. Smutný je to zjav: vidieť potulujúcu sa a opustenú mládež s bledými lícami, v otrhanom rúchu, pod ktorým sa často skrýva prázdne a skazené srdce. Zachrániť túto mládež, vedieť jej nahradiť rodičovskú lásku a výchovu, zabezpečiť jej budúcnosť, je prácou, na ktorú sa v prvom rade vzťahujú Kristove slová: "Čokoľvek ste jednému z týchto najmenších učinili, mne ste to učinili" (Mt 25,40).A toto činil Don Bosco. Zaujal sa tých najbiednejších medzi biednymi, pozbieral a pritúlil k sebe chudobnú a opustenú mládež Turína, dal jej prístrešie vo svojom vlastnom byte a keď tento nestačil, zadovážil iné domy a v týchto vyučoval svojich úbohých mladých zverencov. Stal sa im pravým otcom. Svet sa divil nad týmto vznešeným zjavom kresťanskej lásky a Všemohúci Boh majúc zaľúbenie v apoštolskej horlivosti svätého kňaza, požehnal jeho dielo tak, že ono sa má stať nielen veľkým dobrodením pre Taliansko ale pre celý svet.Dnes už nielen Turín, ale takmer všetky krajiny sveta požívajú ovocie Don Boscovho diela. Mnoho tisíc mladíkov sa vychováva dnes vo veľkolepých ústavoch Spoločnosti saleziánov, tisíce a tisíce opustených a chudobných mladých ľudí tu nachádza svoju záchranu, tu sa vyučí za dobrých remeselníkov, alebo kňazov a stane sa vzorom svojich spoluobčanov. Dielo ctihodného Don Bosca, Spoločnosť Saleziánov sa šírila obdivuhodnou rýchlosťou. Apoštolská horlivosť zakladateľa oduševnila mnohých, pridali sa k nemu a stali sa jeho spolupracovníkmi. Jeden za druhým sa zakladali nové ústavy, každá krajina, každé väčšie mesto chcelo mať saleziánsky ústav, chcelo sa stať účastným na veľkom požehnaní tohoto diela. Poľsko nedávno slávilo 25-ročné jubileum prvého poľského saleziánskeho ústavu.Len my, Slováci ešte nemáme takého ústavu! Slovenských saleziánov máme, ale saleziánskeho ústavu na Slovensku ešte niet! Vznešená myšlienka ctihodného Don Bosca zachytila aj srdcia mnohých našich mladíkov, prihlásili sa do Spoločnosti saleziánov s tým svätým úmyslom, že sa raz stanú vychovávateľmi a ochrancami našej chudobnej a opustenej slovenskej mládeže. Nie menej ako 120 slovenských mladíkov sa nachádza už v tejto Spoločnosti.Keďže však tu na Slovensku saleziánskeho ústavu niet, prinútení sú ďaleko v cudzine, v Taliansku učiť a pripravovať sa na svoje krásne povolanie. Umiestnení sú hlavne v dvoch slovenských ústavoch: v Ríme a Perose Argentine. Medzi slovenskými saleziánmi sú už aj kňazi, ktorí čakajú len na vhodný okamih, aby tu mohli účinkovať a presadiť tu saleziánske dielo. A ako by to bolo potrebné! Koľko máme opustenej a chudobnej mládeže, ktorá nemajúc nikoho vyrastá bez dobrej výchovy, skazí sa a stáva sa nešťastnou navždy pre seba, pre národ a pre cirkev. Či by sa táto mládež nemala zachrániť? Prečo by len naša slovenská katolícka mládež mala postrádať požehnanie saleziánskeho diela?Práve táto okolnosť pohla slovenský biskupský zbor k tomu, aby umožnil slovenským saleziánom už budúcim rokom 1925 otvoriť prvý slovenský ústav a započať svoju prácu o záchranu slovenskej opustenej mládeže. Úmyslom biskupského zboru je, aby časom každé biskupstvo malo svoj saleziánsky ústav, v ktorom by opustená mládež patričného biskupstva našla svoj útulok. V ktorom biskupstve sa otvorí prvý saleziánsky ústav, to sa ešte ustáliť nemohlo. Prvou a hlavnou úlohou však musí byť: porobiť potrebné prípravy, aby slovenskí saleziáni mohli prísť na Slovensko. Slovenskí katolíci nemôžu konať polovičatú prácu, začaté dielo o záchranu mládeže musia dostaviť, priviesť pod strechu.Našich 120 vyučených mladíkov nemôžeme nechať v Taliansku, keď oni túžia získané vedomosti uplatniť medzi svojimi, na čo ich aj oduševňovali predstavení. Cieľom tohto, biskupský zbor sa obracia na veriaci ľud Slovenska, aby svojou pomocou a svojimi príspevkami alebo aspoň svojimi modlitbami na tento úmysel pomohli uskutočniť túto túžbu slovenských saleziánov. Keď je tu reč o tak významnom diele, slovenský katolícky ľud iste učiní všetko, čo mu jeho obetavosť a štedrosť odporúča. To čo na tento cieľ obetuje, obetuje vlastne sebe, obetuje svojim chudobným a opusteným mladíkom. Toto bude najlepšie uloženým kapitálom, lebo práca saleziánov bude požehnaním pre celý národ, ktorý je teraz tiež vystavený nebezpečenstvu stratiť základ budúcnosti: svoju drahú mládež.Veď práve z tých opustených, po ulici sa túlajúcich mladíkov, ktorých chcú zachrániť naši saleziáni by sa mohli stať tie najnebezpečnejšie živly našej spoločnosti. Zvlášť dôstojné duchovenstvo nech sa všemožne pričiní, aby slovenskí saleziáni mohli začať čím skôr svoje účinkovanie na Slovensku. Milodary na tento cieľ nech zašle každý na ten Biskupský úrad, ktorému podlieha. Zbierky sa budú konať ďalej aj po otvorení prvého ústavu, aby sa časom mohli vybudovať pomocou všetkých veriacich aj ostatné ústavy.Biskupský zbor skladá veľké nádeje aj v obetavosť amerických katolíckych Slovákov a týchto zvlášť prosí, aby sa zaujali tohoto diela i naďalej. Vo veľkej miere môžeme ďakovať našim Amerikánom, že sa slovenskí mladíci v Taliansku mohli dosiaľ pripravovať k budúcej práci na Slovensku. Je síce pravda, že dobročinnosť a štedrosť našich bratov za morom už priniesla mnoho a veľkých obetí - i najnovšie nám podporila Spolok Sv. Vojtecha - predsa znova apelujeme na túto obetavosť a sme presvedčení, že keď sa jedná o záchranu našej mládeže, naši americkí bratia dokonajú svoje dobročinné dielo tým, že slovenským Saleziánom umožnia vrátiť sa na Slovensko a venovať sa svojmu dôležitému povolaniu vo svojej rodnej zemi. Opätovne odporúčajúc túto vec do modlitieb a dobročinnosti našich veriacich, prosíme Všemohúceho, aby každý, i najmenší milodar hojne odplatil a požehnal.V Žiline, na spoločnej konferencii, 24. januára 1924.Podpísaní m.p.: Dr. Karol Kmeťko - biskup nitriansky, Marián Blaha - banskobystrický biskup, Dr. Augustín Fischer-Colbrie - biskup košický, Dr. D. Najáradi - biskup prešovský, Ján Vojtaššák - biskup spišský, Dr. Ján Belický - v zastúpení biskupa rožňavského a Dr. Pavel Jantausch - apoštolský administrátor trnavský.
