„Prvej ženičky, ktorú som v obci stretol som sa spýtal, kde bývajú Sersenovci. Je ich tam viacero rodín, no ženička hneď uhádla, že idem na skúšky. Ukázala mi na dom:"Tam bývajú Sersenovci, čo majú syna v Ríme."Neďaleko uprostred dediny stála studňa, dve-tri ženy tam ťahali vodu a pri nich bol mladý klerik s biretom na hlave. Zašiel som za nimi, pozdravil som, klerikovi som pobozkal ruku a pýtal som sa ho, či je to on ten František Sersen, ku ktorému idem na skúšku. Odpovedal mi, že nie, že on je klerik Ján Hlubík, zaviedol ma hneď do Sersenovho domu a predstavil ma mamičke klerika Sersena. Tá si ma premerala od hlavy po päty, podala mi hneď metlu a kázala mi, aby som pozametal dvor.Dva razy mi nebolo treba hovoriť. Dal som dolu kabát, vysúkal som si rukávy a poprosil som o krhlu. Krhlou som popolieval dvor, aby sa neprášilo, dal som sa do zametania a o štvrť hodiny som bol hotový. Mamičke klerika Sersena sa to zapáčilo. Keď videla, že mám na rukách mozole, pýtala sa ma, odkiaľ som a čo robím. Povedal som jej, že otec mi padol vo vojne, matka je vdova a že ako najstarší syn robím na hospodárstve. Keď si ma vypočula, milo sa na mňa usmiala a povedala:"Synku, saleziáni potrebujú robotných ľudí. Včera tu bolo pár šuhajov z Bratislavy a z Nitry, ale sa mi nepozdávali. Boli pekne vyobliekaní, ale mozole ako ty na rukách nemali... Pred hodinou tu bol jeden mládenec, ten sa mi pozdával... No a teraz choď do izby na skúšku."V izbe ma za stolíkom čakal velebný pán František Sersen, klerik, ktorý študoval za kňaza v Ríme na Gregoriánskej univerzite. On i s klerikom Jánom Hlubíkom organizovali po tieto roky slovenských chlapcov na štúdiá do Talianska, kde sa mali stať saleziánmi. Zdal sa mi trochu prísny a vážny, no napodiv nemal som vôbec strach. Najprv mi dal vypočítať čosi z matematiky a potom sa ma začal vypytovať na rodinu, ako som sa dozvedel o saleziánoch, či som čítal niečo o don Boskovi, o Dominikovi Sáviovi a pod.Odrazu som si spomenul, že pred dvoma rokmi som našiel u dedka Prikryla starú ošúchanú knižku, bol to životopis Jána Boska od slovenského kňaza, preláta Pavla Jedličku, farára v horných Orešanoch v trnavskom okrese. Klerik Sersen sa ma pýtal, či sa pamätám, kedy sa narodil don Bosko. Poplietol som si roky a namiesto 1815 som povedal 1585. on sa usmial, ešte sme chvíľu rozprávali a potom ma prepustil, že v priebehu týždňa dá matke vedieť, či som prijatý alebo nie. Keď som sa lúčil s mamičkou Sersenovou, s úsmevom mi povedala:"Neboj sa, synku, iste si na skúške dobre obstál, bude z teba dobrý salezián."Dnes sa mi vidí, že som v Špačinciach robil dve prijímacie skúšky: neúradnú u mamičky Sersenovej a úradnú u jej syna. Vonku som znovu stretol klerika Jána Hlubíka, na kúsok ma odprevadil, pozdravil ma:"Do skorého videnia! a rozlúčili sme sa."“ O tomto ústave už vedeli mnohí a preto prišlo až 216 prosieb o prijatie, ale pre nedostatok miesta v ústave a prostriedkov sa vyhovelo iba 37. Tento počet sa neskôr zrejme zvýšil, lebo 14. augusta 1922 do ústavu v Perose prišla prvá 14 členná výprava vedená bohoslovcom Jozefom Bokorom a o mesiac neskoršie priviedol klerik Sersen a Ján Hlubík iných 29 mladíkov. Zraz nováčikov, ktorých mali priviesť Sersen s Hlubíkom do Perosy bol v Trnave 18. septembra v kostole horlivých otcov františkánov... Páter gvardián Michal Knechta ich vypravil kázňou a požehnaním. Mons. Ján Pöstényi, správca Spolku sv. Vojtecha, daroval každému krásne viazanú knižočku "Nasledovanie Krista". Vo Viedni ich na stanici uvítal vdp. Augustín Hlond, ktorý bol vtedy saleziánskym provinciálom v Rakúsku. Rozlúčka v Trnave bola veľkolepá. Rehoľné sestry vyhotovili krásnu slovenskú zástavu v národných farbách s obrazom Božského Srdca Ježišovho. Pod ňou pochodovali chlapci mestom na stanicu ako stredovekí križiaci na vydobytie Palestíny.
