Jozefa Šimončiča z Hrnčiaroviec, Silvestra Taligu zo Suchej nad Parnou a Leonarda Tikla z Dúbravky. Ďalej to bol František Kvetan z Hrnčiaroviec, ktorý neskôr zomrel v r.1930 ako salezián, Emil (Kamil) Dvorecký z Dvorca pri Bánovciach ktorý odišiel ešte ako chovanec a Ján Nádaský zo Špačiniec ktorý vystúpil ako bohoslovec.Chlapcov ubytovali v ústave na Sacro Cuore, kde vtedy bolo okolo 500 chovancov. Predstavení videli, že Slováci sú vážni, skromní, poslušní, pracovití a dávali nádej, že sa stanú saleziánmi a budú dobre pracovať v ich inšpektórii. Veď svojich povolaní mali málo a ústavy potrebovali personál. Teda ani nepomysleli, že by ich mali vydržovať a vychovávať pre nejaké neznáme Slovensko.Naši chlapci sa s talianskymi predstavenými nevedeli ešte dorozumieť. Dobre im padlo, že tam boli dvaja slovenskí saleziáni. Ladislav Stano, ktorý bol kňaz a pomocník prefekta im vždy našiel po dome robotu aby sa nenudili. Vedel ich dobre potešiť najmä vo svätej spovedi, kde sa mohli trochu posilniť v týchto ťažkých chvíľach v cudzej zemi.Druhý salezián, bohoslovec František Sersen sa im venoval v čase, ktorý mu zostal po splnení študijných povinností a po asistencii v oratóriu. Vysvetľoval im trochu z taliančiny a latinčiny, na iné predmety nebolo času. Povzbudil ich, aby sa vzdelávali sami, nakoľko len môžu. Bola to iba núdzová škola, lebo chýbal čas, primeraná miestnosť a najmä učiteľské sily. Chlapci žili v slávnom Ríme menej slávne ako si to doma predstavovali. Tieto začiatky boli naozaj ťažké. Pre výchovu slovenských chlapcov chýbali ľudia, priestory, vhodné prostredie, knihy a prostriedky. Dobrý don Stano, svedomitý pracovník v ustálených pomeroch, ale nezvyknutý žiť s veľkou zodpovednosťou na pleciach neraz zavzdychal:"Ach mamma mia, čo si len s nimi počneme?! Fero, pošli ich domov!"František Sersen však mal silnejšiu náturu. Premýšľal ako chlapcom zlepšiť podmienky, aby sa neznechutili a nevrátili domov. Neskoršie napísal:„Tvrdý to bol chlebíček. Niekedy aj slzami pokropený. Nejeden veru zatúžil nechať aj krásny večný Rím. K tomu sa pridružilo to, že dom na Sacro Cuore nebol určený pre výchovu kňazského povolania. Boli tam všelijaké chlapčiská, bola rečová ťažkosť, problémy so stravou, s podnebím a povahami. Toto všetko činilo život týchto borcov hrdinským.“
