- Takéto voľačo ešte nebolo v našej Kongregácii, aby sa celý biskupský zbor jednej krajiny ako je Slovensko, jednotne vyjadril za diela don Bosca a žiadal založenia prvého saleziánskeho ústavu. Slováci reagovali na výzvu svojich biskupov. A že ich výzva nebola daromná dokazuje to, že na umožnenie ustálenia saleziánov na Slovensku sa nazbieralo po kostoloch 30 000 Kčsl. Do Perosy začali tiež prichádzať pozdravy a gratulácie zo Slovenska i z Ameriky. Slovenskí veriaci narobili starosti aj redakcii Posla. Milodary pre saleziánov sa začali priam hrnúť do ich redakcie. Poprosili preto svojich čitateľov, aby milodary už neposielali na ich redakciu, keďže milodary zbierajú biskupi. Saleziáni nikdy nezabudnú na redaktora Posla Jána Králička SJ, ktorý nám viac rokov prekazoval veľké služby. Podobne im vždy v živej pamäti ostane redaktor Kráľovnej Svätého Ruženca Anton Hromada a redaktor Svätej Rodiny biskup Vojtaššák. Keď saleziáni v Taliansku videli, že našli výdatnú podporu pre dielo don Bosca, rozhodli sa, že nebudú čakať a ešte v roku 1924 sa poobzerajú po nejakom ústave. Do ústavu v Perose, kde bol don Vagač prichádzali listy s ponukami. Diecézy sa priam pretekali s pozvaniami, každý chcel mať ústav čím skôr. Jeden z týchto listov bol od dekana Karola Nečesálka z Borského Sv. Mikuláša pri Šaštíne. Don Vagač má na neho len tie najlepšie spomienky:„Tento veľmi dobrácky a skromný pán vychoval za maďarskej éry celý káder slovenských národovcov. Píše:"Som šaštínsky rodák a poznám dobre tunajšie pomery a potreby. Šaštín je známe pútnické miesto, ale hodne zanedbané. Tam nestačia dvaja, ba ani traja kňazi. Sem treba rehoľníkov ako sú saleziáni. Tu v kláštore na fare je dosť izieb. Aj Lesná správa štátnych veľkostatkov vám tu prepustí do prenájmu byty. Načo by ste teraz v tejto drahote a nedostatku peňazí stavali, keď tu máte všetko hotové. Už som sa o tom rozprával aj s pánom biskupom Jantauschom, ktorý tiež schvaľuje môj plán. Hláste sa u neho. Netraťte jedinečnú príležitosť. Šaštínska fara sa uprázdnila, keďže Dr. Mihálek bol vymenovaný za kanonika do Bratislavy."Takýchto ponúk bolo viac, a tak sa don Vagač vybral v máji so súhlasom don Filipa Rinaldiho na Slovensko. Zašiel do Tepličky pri Žiline, kde bol skutočne na predaj celý kaštieľ aj s roľami. Cena komplexu i s prispôsobením vyžadovala sumu okolo dvoch miliónov korún. "Toľko peňazí by sme asi nenažobrali ani za dva roky. My ale potrebujeme ústav ešte túto jeseň. Potom som si bol pozrieť veľký františkánsky kláštor v Kremnici, v ktorom bývali dvaja pátri. Mal však jednu veľkú chybu. Nemal rozsiahle dvory pre mládež, tak externistov ako aj internistov. Šaštínsky kláštor i s pútnickým chrámom Sedembolestnej Panny Márie mi najviac imponoval. Už hneď na začiatku pri nepatrnej úprave priestorov by sme mohli v ňom umiestniť 50 chovancov. Neskôr až 100 i s predstavenými. V deň mojej návštevy v Šaštíne, dňa 24. mája 1924, som odslúžil sv. omšu pri hlavnom oltári Panny Márie Sedembolestnej na úmysel, aby sa saleziánom podarilo ťažké podujatie vydobyť Šaštín pre založenie prvého saleziánskeho ústavu v Republike. Potom som bol na Búroch u pána dekana Nečesálka. Veľmi sa tešil a bol so mnou aj u pána biskupa Jantauscha. Pán biskup mi ústne potvrdil to, čo napísal: - Len príďte čím skôr a ja vás potom vymenujem za administrátora šaštínskej fary.Don Vagač sa vrátil do Perosy, kde sa už onedlho končil školský rok. Tento školský rok sa ukončil primíciami Jozefa Bokora, ktorý bol 22. júla 1924 v Turíne vysvätený za kňaza. O niekoľko dní sa rozlúčil a odišiel spolu s don Vagačom do Šaštína, aby tam pripravili miesto pre svojich chovancov. Jozef Bokor bol až do vysviacky asistentom vo Folizzo, kde boli ašpiranti a novici. Keďže hneď po vysviacke odišiel do Perosy a odtiaľ na Slovensko, nemal sa už kto starať o ašpirantov. Predstavení noviciátu to vyriešili tak, že týchto ašpirantov pripojili k novicom. Odvtedy sa už mohli s novicmi stýkať pravidelne a bývali spolu s nimi v spoločnej spálni.
